Zmeny v Civilnom sporovom poriadku
5. 6. 2023
Podľa súčasnej právnej úpravy o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Pokiaľ bol v takomto rozhodnutí nárok priznaný, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
V súčasnej právnej úprave tak absentovala lehota, do ktorej má byť uznesenie obsahujúce výšku náhrady trov konania vydané, po tom, ako bol už nárok súdnym rozhodnutím priznaný.
Podľa predchádzajúcej právnej úpravy obsiahnutej v Občianskom súdnom poriadku, o povinnosti nahradiť trovy konania rozhodol súd spravidla na návrh v rozhodnutí, ktorým sa konanie končilo, pričom účastník, ktorému bol nárok na náhradu trov priznaný bol povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní odo dňa vyhlásenia takéhoto rozhodnutia. Ak bolo vyhlásené rozhodnutie, ktorým súd priznal nárok na náhradu trov konania, účastník konania následne v lehote zaslal vyčíslenie trov konania. Do vyhotovenia písomného znenia rozhodnutia súd mohol ustáliť presnú výšku náhrady, ktorá bola priznaná a účastníkovi bolo doručené rozhodnutie už s vymedzením výšky priznanej náhrady trov konania, pričom uplynutím lehoty na prípadne podanie opravného prostriedku účastník konania disponoval exekučným titulom nielen k nároku, ktorý bol predmetom súdneho konania, ale aj k nároku na náhradu trov konania, čo umožňovalo začať s vymáhaním oboch nárokov súčasne v rámci jedného vykonávacieho konania.
Nezakotvenie žiadnej lehoty pre vydanie uznesenia k náhrade trov konania viedlo k tomu, že v praxi dochádzalo k situáciám, kedy bol síce účastníkovi súdneho konania nárok na náhradu trov konania priznaný súdnym rozhodnutím, ale ani po niekoľkých mesiacoch od vydania takéhoto rozhodnutia nie je výška nároku ustálená a nie je ju možné vymáhať. V praxi tak nastávali situácie, kedy si účastník konania, ktorému bol priznaný nárok na náhradu trov konania, musel v samostatnom vykonávacom konaní uplatňovať nárok, ktorý bol predmetom súdneho konania a až následne, s časovým odstupom, nárok na náhradu trov konania. To viedlo jednak k zvýšenej administratívnej, časovej, ale aj finančnej záťaži účastníka konania, ale aj k zhoršeniu jeho situácie v prípadnom exekučnom konaní, keďže medzi časom si môžu nároky voči tomu istému dlžníkovi začať vymáhať aj ďalší veritelia a plynutím času sa tiež zvyšujú možnosti dlžníka účelovo sa zbavovať majetku.
Zakotvením lehoty na vydanie uznesenia k náhrade trov konania dochádza k posilneniu právnej istoty účastníkov konania a zvýšeniu kvality fungovania súdneho systému. Predpokladá sa, že ubudnú prípady, kedy vydanie uznesenia o náhrade trov konania trvá neprimerane dlho a zároveň bude určená objektívna hranica, od ktorej sa bude možné odraziť pri posúdení, či nedochádza k prieťahom v konaní. Taktiež je potrebné zdôrazniť, že lehota je pomerne dlhá a aj vzhľadom na minulú prax by jej dodržiavanie nemalo súdy neprimerane zaťažovať ani im spôsobovať problém.
K
