Narieka chorý Kohn: Cítim, že sa blíži moja posledná hodina! Sára, daj mi ešte pohár vody! Vody? Ale veď ty si vodu nikdy nemohol zniesť! No áno, ale na smrteľnej posteli sa teba pomeriť aj s úhlavným nepriateľom!

A čo to, pán Kohn, že vaša pani tak náhle zomrela? Čo jej bolo? Ale, ja ani sám neviem. Takto v noci ma zobudí a vraví: „Ty, Max, mne akosi nie je dobre.“ No a ja som jej povedal: „Ale, Sára, a komu je dnes dobre?!“

Posledné slová slávnych sú dobre známe – a väčšinou nudné. Zato posledné dialógy bezvýznamných sú úplne neznáme – a zaujímavé.

Hlúposť je nevyliečiteľná choroba.

To, že hlúpy má šťastie, ešte nezaručuje, že keď naňho vsadíte, budete mať šťastie.

Múdrym sa nepodarí vytvoriť nič, na čo by boli hlupáci krátki, lebo múdri neustále podceňujú genialitu hlupákov.

Je zdravšie mať vodu v topánkach, ako ležať na ľade v márnici.

Veci sa pokazia rýchlosťou blesku, náprava trvá večnosť.

Matka príroda je macocha.

Riešenie ľubovoľného problému možno efektívne zablokovať tým, že sa o ňom bude dostatočne dlho diskutovať.

Múdry páli mosty za sebou, hlupák pred sebou.

Vojna s hlúposťou je dopredu stratená a jedinou neistou vecou je počet obetí, ktoré si vyžiada.