Reforma súdnictva
21. 12. 2020
Zákon o reforme súdnictva bol vypracovaný v nadväznosti na návrh ústavného zákona, ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Z. z. v znení neskorších predpisov a predstavuje vykonávací zákon k navrhovaným ústavným zmenám.
Okruh tém, ktoré zákon rieši, je determinovaný obsahom ústavných zmien a Programovým vyhlásením vlády Slovenskej republiky na roky 2020 až 2024 v časti týkajúcej sa súdnictva.
V prípade Súdnej rady Slovenskej republiky sa zákon zameriava na právnu úpravu regionálneho princípu volieb členov súdnej rady sudcami, zavedenie nesudcovského prvku v prípade členov súdnej rady nominovaných výkonnou mocou (prezident, vláda) a zákonodarnou mocou, odmeňovanie členov súdnej rady, ktorí nie sú sudcami, na úpravu podmienok voľby do medzinárodných súdnych inštitúcií a na verejné vypočutie kandidátov na členov súdnej rady volených parlamentom. Zákon rozširuje pôsobnosť súdnej rady o konanie vo veciach majetkových pomerov sudcov. Zároveň návrh ústavného zákona reaguje na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS 21/2014 a umožňuje súdnej rade vykonávať aktívny dohľad nad spĺňaním predpokladov sudcovskej spôsobilosti vlastným autonómnym konaním a preverovaním bez podstatnej ingerencie iného orgánu verejnej moci.
V súvislosti sa zriadením Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky dochádza k jeho ukotveniu v sústave súdov vrátane určenia jeho sídla a obvodu, úprave jeho vnútornej organizácie (plénum, kolégiá, senáty) a pôsobnosti, úprave jeho správy (Kancelária Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky), postavenia a odmeňovania jeho sudcov, funkcionárov a štátnych zamestnancov, výberu jeho sudcov a štátnych zamestnancov, ako aj ďalších súvisiacich otázok, ktorých vyriešenie je potrebné pre nastavanie rovnocenného postavenia oboch najvyšších súdov.
V prípade ústavných zmien týkajúcich Ústavného súdu Slovenskej republiky sa zákon podrobnejšie venuje výberu sudcov ústavného súdu vrátane úpravy bezúhonnosti, konaniu pred ústavným súdom a úprave súvisiacej s presunom jeho časti právomoci na najvyšší správny súd.
V oblasti úpravy statusu sudcov zákon reaguje na vedenie vekového cenzu sudcov všeobecných súdov a ústavného súdu, zrušenie súhlasu ústavného súdu so vzatím do väzby, zrušenie rozhodovacej imunity sudcov, rozšírenie možností pre obsadzovanie členov hodnotiacich komisií emeritnými sudcami, ako aj úpravu podmienok nároku na odchodné v prípade trestne stíhaných sudcov. Z hľadiska významu podstatnú časť novelizácie zákona tvorí aj nová úprava preverovania majetkových pomerov sudcov a sudcovskej spôsobilosti. V neposlednom rade sa zákon venuje problematike odmien a vybranému nároku sociálneho zabezpečenia sudcov a prokurátorov, ktorým je príplatok k nemocenskému.
Zákonom sa ďalej nahrádza doterajší inštitút prípravy justičného čakateľa novým inštitútom, ktorým je odborná justičná stáž. Na dosiahnutie vyššie uvedených zámerov je potrebné vykonať novelizáciu celkovo 28 zákonov, pričom nutnosť ich novelizácie je z podstatnej časti vyvolaná zriadením najvyššieho správneho súdu. Vzhľadom na to, že zákon bezprostredne nadväzuje na novelizáciu Ústavy Slovenskej republiky, referencie a odkazy na ústavnú úpravu v texte osobitnej časti dôvodovej správy už zohľadňujú systematiku ústavnej úpravy, ktorú predpokladá jej novelizácia. Berúc do úvahy obsahové vymedzenie a význam tejto zákonnej úpravy je žiaduce, aby zákon niesol dostatočne výstižný názov. Preto predkladateľ zvolil názov „o reforme súdnictva“, ktorý najlepšie vystihuje podstatu právnej úpravy. V tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že jednotlivé novelizačné články sú usporiadané v zákone chronologicky.
