Človek počas svojej pozemskej púte narobí svojim blízkym často starosti. A zo zotrvačnosti v tejto zábave pokračuje aj po smrti.

Pán Winterstein stretne pohrebný sprievod. Zastane a naraz vidí, že za pohrebným vozom kráča Kohn. Nenápadne sa k nemu pridá a šeptom sa pýta: - Čože Kohn? Manželka? – Nie, svokra, - informuje Kohn. Winterstein pokýva uznanlio hlavou: - Svokra? No – tiež dobré!

Kým človek chodí po matičke zemi, robí hlúposti a tára hlúposti. Keď zomrie, píšu mu zasa príbuzní hlúposti na náhrobný kameň. Možno preto, aby nebožtíka trochu pobavili.

Pekné prázdne hlavy často využijú tie chytrejšie hlavy.

O čo bezpečnejšie miesto, o to rýchlejšie vás oberú.

Kým sa dvaja bijú, tretí si privlastňuje plody ich práce.

Maslový chlieb padne na koberec vždy natretou stranou.

Aj keď pochopíte princíp, ktorý hýbe vesmírom, ženská logika pre vás navždy zostane tajomstvom.

Každý má toľko, koľko si zaslúži.

Stretli sa dvaja židia v zákopoch a začali si rozprávať, ako sa dostali na vojnu. Vyšlo najavo, že sa obaja dali na vojnu dobrovoľne. Ja som slobodný, nikoho nemám, vojna sa mi páči... A tak som teda tu. A čo ty? – Čo ti budem rozprávať? Ja som ženatý a mám rád svätý pokoj, tak som tu.

Poznanie je poklad, ale kľúčom k nemu je prax. (Fuller)

Prebieha zákopová vojna. Priateľský vojak Kohn každé ráno vystrčí zo zákopu na palici svoju prilbu a nepriateľský vojak zo zákopu naproti do nej celý deň strieľa. Aj dnes Kohn vystrčí prilbu – a nič – streľba žiadna. – Hej, prečo nestrieľaš – kričí na nepriateľa vojak Kohn. – Minuli sa mi náboje, - kričí naspäť nepriateľský vojak. – Predám za dolár kus. Ak vezmeš celú tisícku, dám ti päť percent zľavu, - ponúka vojak Kohn.