Jedným z paradoxov našej doby je skutočnosť, že najviac sa dá zarobiť a biede iných. Pravda, nie vždy sa možnosť zmení na skutočnosť.

Ľudí delíme na chudobných a bohatých, múdrych a hlúpych. Mať okolo seba samých chudobných je často deprimujúce. Ale mať okolo seba len samých hlupákov, to už radšej ísť do pekla. Je to síce miesto, kde neustále horí oheň, vo vzduchu je cítiť síru a ostanú sa tam všetci tí, ktorí zhrešili – cudzoložníci, modloslužobníci, pokrytci, nadutci a nehanebnice. Ale všimnite si, že o žiadnych hlupákoch v pekle sa nikto nezmieňuje...

Zastaví žobrák boháča na ulici pýta si almužnu. Prečo radšej nejdete pracovať! Veď máte obe ruky aj nohy zdravé! Hádam si ich mám nechať kvôli pár drobným odrezať?

Kým sa dvaja bijú, tretí si privlastňuje plody ich práce.

Nezáleží na tom, aká je skutočnosť, ale ako sa javí ostatným.

Lož má ešte kratšie nohy ako krtko.

Človeka, ktorý pozná pozadie fungovania organizácie, treba čo najskôr prepustiť.

Každý v organizácii stúpa dovtedy po rebríčku hierarchie, kým sa nevyškriabe na post, na ktorý sa nehodí.

V hierarchických organizáciách je jediná užitočná vedomosť to, kto na koho čo vie.

Najväčším nebezpečím pre človeka je jeho márnivosť.

Len somár sa snaží o to, na čo nemá, bežať ako kôň.

Nakoniec aj z dobrého jedna človeka rozbolí brucho.