Do staroby som sa staral, aby som dobre žil, v starobe o to, aby som dobre umrel.

Kým človek chodí po matičke zemi, robí hlúposti a tára hlúposti. Keď zomrie, píšu mu zasa príbuzní hlúposti na náhrobný kameň. Možno preto, aby nebožtíka trochu pobavili.

V živote existujú len dve istoty: to, že človek raz zomrie, a to, že dokiaľ nezomrie, musí platiť dane. Aj keď o tom všetci vedia, každý sa tomu bráni – smrti aj plateniu.

Storočného slovenského slorda sa pýtajú na jeho záľuby. „Ženy a poľovačky.“ „A na čo najradšej poľujete?“ „No predsa na ženy.“

„Ďuro, slady nepríde ku stolu?“ „Nie pane, dnes ráno ste ju ráčili zastreliť.“ „Ach áno, už si spomínam. Akurát som netušil, že preto bude tak dlho naštvaná.“

Raz po preflámovanej noci sa slord pýta svojho služobníka Ďura: „Ďuro, povedzte mi, má náš záchod dvojkrídlové dvere?“. „Nie, pane.“ „Dofrasa, tak potom som včera použil skriňu.“

Porcia v cudzom tanieri vždy vyzerá väčšia a lepšia ako v tanieri vlastnom.

Nič nie je väčšie a silnejšie ako strach.

Čím je vo väčšom bezpečí ten, kto radí, tým jeho rada za menej stojí.

Dobrá rada stojí groš. Dve dobré rady stoja za dva groše. A tri dobré rady? Za figu borovú.

Pýta sa mladý študent učeného profesora Kohna na rôzne náboženské záhady a nechápe hlavne jednu vec: - Ako to, že rabín má aj deti? Veď on nerobí nič iné, len študuje, vzdeláva sa a rozjíma. – To ti môžem vysvetliť. Večer, keď študuje a je už veľmi unavený, pristúpi k nemu štyridsaťtisíc anjelov. Dvetisíc anjelov ho vezme za hlavu, dvetisíc za nohy, dvetisíc za ruky a potom ho odnesú do postele k jeho manželke. – A čo robí tých ostatných tridsaťštyritisíc anjelov? – Tí sú na to, aby ho dotiahli z postele znovu ku knihe.

S gordickým uzlom sa trápili mnohí – a nič. Až prišiel jeden, ktorý si nelámal hlavu hlúposťami a problém rozpletenia uzla zmietol zo sveta jednou ranou dobre nabrúseného meča. Zdá sa, že keby viacerí nasledovali jeho príklad, bol by život oveľa jednoduchší.