Ak sa v živote poriadne seknete, aspoň nebudú môcť povedať, že ste v živote nikdy nič poriadne neurobili.

Miesto, z ktorého sa najlepšie kibicuje, je vždy hráčovi za chrbtom.

Väčšina správ sa postupne zhoršuje.

Ak bolo na schôdzi niečo schválené, nič to, ešte stále môžeme využiť zákony odkladania.

Ak sa dá nejaká myšlienka realizovať po tom, ako úspešne prešla cez schvaľovaciu mašinériu, potom sa ju vôbec neoplatí realizovať.

Ak chceš povedať dôležité veci, nikdy ich nehovor dopredu.

Odkladanie, ktoré vydrží až dovtedy, kým sa úloha nestane nepotrebnou, môže celkom vylúčiť nutnosť pracovať.

Poznanie, zakladajúce sa na pozorovaní okolia je vždy nespoľahlivé.

Keď sme konečne pochopili všetky výnimky, stratili sme poňatie o tom, o akom zákone bola pôvodne reč.

Stretli sa dvaja židia v zákopoch a začali si rozprávať, ako sa dostali na vojnu. Vyšlo najavo, že sa obaja dali na vojnu dobrovoľne. Ja som slobodný, nikoho nemám, vojna sa mi páči... A tak som teda tu. A čo ty? – Čo ti budem rozprávať? Ja som ženatý a mám rád svätý pokoj, tak som tu.

Zo štatistiky vyplýva, že najčastejšou príčinou, pre ktorú branci nemôžu ísť na vojnu, vôbec nie je náhle úmrtie dotyčného. Podľa našich zistení s takouto diagnózou ešte nikoho neodviedli. Regrúti sa, ktovie prečo, chytajú diagnóz s oveľa nižšou šancou na úspech. Takýmito sú predovšetkým slepota a hluchota. Hluchotu neodporúčame – mohli by vás odviesť k čističom prúdových motorov. Slepota je o niečo lepšia, ale tiež to nie je bohviečo...

Prebieha zákopová vojna. Priateľský vojak Kohn každé ráno vystrčí zo zákopu na palici svoju prilbu a nepriateľský vojak zo zákopu naproti do nej celý deň strieľa. Aj dnes Kohn vystrčí prilbu – a nič – streľba žiadna. – Hej, prečo nestrieľaš – kričí na nepriateľa vojak Kohn. – Minuli sa mi náboje, - kričí naspäť nepriateľský vojak. – Predám za dolár kus. Ak vezmeš celú tisícku, dám ti päť percent zľavu, - ponúka vojak Kohn.