Keď si ťava rohy pýta, obyčajne príde o ucho. (Židovské príslovie)

Posledné slová slávnych sú dobre známe – a väčšinou nudné. Zato posledné dialógy bezvýznamných sú úplne neznáme – a zaujímavé.

A čo to, pán Kohn, že vaša pani tak náhle zomrela? Čo jej bolo? Ale, ja ani sám neviem. Takto v noci ma zobudí a vraví: „Ty, Max, mne akosi nie je dobre.“ No a ja som jej povedal: „Ale, Sára, a komu je dnes dobre?!“

Ľudský strach z vecí rastie úmerne s ich neobvyklosťou.

Tí, ktorí sú prvý v rade, sú vždy aj prví na rane.

Čo nebije priamo do očí, zostane nepovšimnuté.

Drobné záležitosti vezmi do rúk hneď, dôležité sa aj tak nevybavia nikdy.

Odkladanie vylučuje nudu. Ten, kto všetko odkladá, nemá nikdy pocit, že nemá čo robiť.

Riešenie ľubovoľného jednoduchého problému možno efektívne znemožniť tým, že sa o ňom bude dostatočne dlho schôdzovať.

Pýta sa mladý študent učeného profesora Kohna na rôzne náboženské záhady a nechápe hlavne jednu vec: - Ako to, že rabín má aj deti? Veď on nerobí nič iné, len študuje, vzdeláva sa a rozjíma. – To ti môžem vysvetliť. Večer, keď študuje a je už veľmi unavený, pristúpi k nemu štyridsaťtisíc anjelov. Dvetisíc anjelov ho vezme za hlavu, dvetisíc za nohy, dvetisíc za ruky a potom ho odnesú do postele k jeho manželke. – A čo robí tých ostatných tridsaťštyritisíc anjelov? – Tí sú na to, aby ho dotiahli z postele znovu ku knihe.

Za skúsenosti platíme veľmi draho, hoci opotrebované ich môžeme dostať oveľa lacnejšie. (Židovské príslovie)

Ortodoxní veriaci nachytali nového rabína, ako sa na ulici rozpráva s krásnym mladých dievčaťom: - Takého rabína, čo má pletky s dievčatami, tu nepotrebujeme! – hovoria mu pobúrene. – Ale priatelia, - tíši ich rabín. – Je predsa lepšie rozprávať sa s dievčaťom a myslieť na Všemohúceho, ako modliť sa k Všemohúcemu a myslieť pritom na dievča!