Murphy radí
Deti naše poklady
Ak je mladosť chybou, tak sa jej veľmi skoro zbavíme. (Goethe)
Móric sa vráti zo školy a chváli sa matke, že bude hrať divadlo. A akú úlohu ti pridelili? - pýta sa matka. – Budem manželom, hovorí hrdo Móric. Matke sa to však vôbec nepáči a prikazuje Móricovi: - Zajtra povedz učiteľke, aby ti dala úlohu, kde budeš aj hovoriť!
Prvú polovicu nášho života nás ruinujú naši rodičia, druhú naše deti. (Darrow)
(Zrnká úsmevu)
Ako sa správajú veci - VIII. večer
Ak urobíte z odvolania alebo preradenia pracovníka rozsudok smrti, tak za chvíľu budete správcom cintorína.
Neživé predmety sa vedia pohybovať len natoľko, aby ti zavadzali.
Telefón zvoní práve vtedy, keď stojíš pred dverami a nevieš nájsť kľúč.
(Murphyho zákony po poslednej novele)
Kde končí pozemská púť
Človek počas svojej pozemskej púte narobí svojim blízkym často starosti. A zo zotrvačnosti v tejto zábave pokračuje aj po smrti.
Pán Winterstein stretne pohrebný sprievod. Zastane a naraz vidí, že za pohrebným vozom kráča Kohn. Nenápadne sa k nemu pridá a šeptom sa pýta: - Čože Kohn? Manželka? – Nie, svokra, - informuje Kohn. Winterstein pokýva uznanlio hlavou: - Svokra? No – tiež dobré!
Do staroby som sa staral, aby som dobre žil, v starobe o to, aby som dobre umrel.
(Zrnká úsmevu)
Život treba žiť
Aké je smutné utešovať sa myšlienkou, že iní sú na tom horšie (Wilde)
Zvykne sa hovoriť: „Pomôž si človeče a aj boh ti pomôže“. Tí opatrnejší ešte dodávajú „ak si to zaslúžiš“.
Pri nádhernom mauzóleu Rotschildovcov na frankfurtskom cintoríne sa zastaví chudobný Kohn. Dlho stavbu bez slova obdivuje. Potom si potichu pre seba závistlivo povzdychne: „Tí si ale žijú!“
(Zrnká úsmevu)