Starý lord príde neskoro večer domov. Verný služobník Ďuro mu pomáha vyzliecť si kabát a pritom si potichu mrmle: „Tak čo ty starý krokodíl, už zasa si bol v bare nasávať a obchytávať mladé dievčatá, čo?“ Slord, inokedy hluchý ako poleno, naraz odpovie: „Nie, môj milý, nie. Dnes som si bol kúpiť naslúchací strojček.“

Mladá slady vysvetľuje pokladníčke v banke: „Ja viem, že podpis môjho muža na šeku je trochu roztrasený, ale vôbec som netušila, že sa tak roztrasie, keď naňho namierim revolver.

„Ďuro, slady nepríde ku stolu?“ „Nie pane, dnes ráno ste ju ráčili zastreliť.“ „Ach áno, už si spomínam. Akurát som netušil, že preto bude tak dlho naštvaná.“

Zákruta na ceste ešte vždy neznamená koniec cesty. Ibaže by ste to nezvládli.

Negatívne predpovede sa splnia do bodky a ihneď. Na splnenie kladných sa stále čaká.

To, že ide o život, človek pozná vždy až vtedy, keď už je neskoro.

Omyl je jednou z ciest ako postupovať k cieľu. A vôbec to nemusí byť cesta najdlhšia.

Doba čakania na doplňujúcu informáciu sa predlžuje v závislosti od toho, ako urgentne musí byť rozhodnutie prijaté.

Ten, kto má o veci priveľa informácií, sa nerozhodne vôbec.

Dve za sebou idúce rany osudu sú vždy len predzvesťou začiatku.

Ak necháme veciam voľný priebeh, dočkáme sa iba trapasu.

Dve veci na tejto zemi sú všadeprítomné: vodík a ľudská hlúposť.