Slovenský slord sa rozčuľuje: „A berte na vedomie, doktorko, že len čo sa postavím na nohy, nájdem si iného osobného lekára!“ „Ale prečo, vaše slordstvo_“ „Môjmu sluhovi Ďurovi ste na angínu predpísali tie isté lieky ako mne!“

Štyria slordi pravidelne kažý štvrtok hrávajú v klube bridž. Až raz namiesto slorda Cesnacka príde jeho sluha Ďuro s odkazom: „Jeho slordstvo má dámsku návštevu. Odkazuje vám, že ak bude môcť, tak nepríde, a ak nebude môcť, tak príde.“

Starý lord príde neskoro večer domov. Verný služobník Ďuro mu pomáha vyzliecť si kabát a pritom si potichu mrmle: „Tak čo ty starý krokodíl, už zasa si bol v bare nasávať a obchytávať mladé dievčatá, čo?“ Slord, inokedy hluchý ako poleno, naraz odpovie: „Nie, môj milý, nie. Dnes som si bol kúpiť naslúchací strojček.“

Kto veľa pýta, málo dostane.

Môj dom – môj hrad. Stavebený podnikateľ Diogenes pri kolaudácii jeho novej rezidencie v Sudovej doline.

Točí sa mi hlava. Galileo pri recepcie na počesť svojho objavu.

Najjednoduchšie je to, čo vyzerá najzložitejšie.

Človek sa dostane len na chvíľočku na výslnie slávy a do konca života má z toho pripečený mozog.

Ak niečo funguje, je to pasca. Pravdaže len za predpokladu, že ide o pascu na človeka.