To čo chceme, je vždy o pár centimentrov ďalej, ako dosiahneme.

O čo bezpečnejšie miesto, o to rýchlejšie vás oberú.

Veľké oči vedú k prázdnemu žalúdku.

Človek sa dostane len na chvíľočku na výslnie slávy a do konca života má z toho pripečený mozog.

Ak sa dnes už nedá spoľahnúť na veci, ako sa potom spoliehať na ľudí?!

Optimisti sú ľudia, ktorí veria, že nešťastie sa valí iba na pesimistov.

Múdreho človeka neľaká ani chudoba, ani smrť, ani väzenie.

Kto odrazu naháňa dvoch zajacov, nielenže nechytí jedného z nich, ale často nechytí ani jedného.

Moc sa dá skôr udržať rozvážnymi ako prísnymi rozhodnutiami.

Prebieha zákopová vojna. Priateľský vojak Kohn každé ráno vystrčí zo zákopu na palici svoju prilbu a nepriateľský vojak zo zákopu naproti do nej celý deň strieľa. Aj dnes Kohn vystrčí prilbu – a nič – streľba žiadna. – Hej, prečo nestrieľaš – kričí na nepriateľa vojak Kohn. – Minuli sa mi náboje, - kričí naspäť nepriateľský vojak. – Predám za dolár kus. Ak vezmeš celú tisícku, dám ti päť percent zľavu, - ponúka vojak Kohn.

Zo štatistiky vyplýva, že najčastejšou príčinou, pre ktorú branci nemôžu ísť na vojnu, vôbec nie je náhle úmrtie dotyčného. Podľa našich zistení s takouto diagnózou ešte nikoho neodviedli. Regrúti sa, ktovie prečo, chytajú diagnóz s oveľa nižšou šancou na úspech. Takýmito sú predovšetkým slepota a hluchota. Hluchotu neodporúčame – mohli by vás odviesť k čističom prúdových motorov. Slepota je o niečo lepšia, ale tiež to nie je bohviečo...

Stretli sa dvaja židia v zákopoch a začali si rozprávať, ako sa dostali na vojnu. Vyšlo najavo, že sa obaja dali na vojnu dobrovoľne. Ja som slobodný, nikoho nemám, vojna sa mi páči... A tak som teda tu. A čo ty? – Čo ti budem rozprávať? Ja som ženatý a mám rád svätý pokoj, tak som tu.