Zo štatistiky vyplýva, že najčastejšou príčinou, pre ktorú branci nemôžu ísť na vojnu, vôbec nie je náhle úmrtie dotyčného. Podľa našich zistení s takouto diagnózou ešte nikoho neodviedli. Regrúti sa, ktovie prečo, chytajú diagnóz s oveľa nižšou šancou na úspech. Takýmito sú predovšetkým slepota a hluchota. Hluchotu neodporúčame – mohli by vás odviesť k čističom prúdových motorov. Slepota je o niečo lepšia, ale tiež to nie je bohviečo...

Prebieha zákopová vojna. Priateľský vojak Kohn každé ráno vystrčí zo zákopu na palici svoju prilbu a nepriateľský vojak zo zákopu naproti do nej celý deň strieľa. Aj dnes Kohn vystrčí prilbu – a nič – streľba žiadna. – Hej, prečo nestrieľaš – kričí na nepriateľa vojak Kohn. – Minuli sa mi náboje, - kričí naspäť nepriateľský vojak. – Predám za dolár kus. Ak vezmeš celú tisícku, dám ti päť percent zľavu, - ponúka vojak Kohn.

Stretli sa dvaja židia v zákopoch a začali si rozprávať, ako sa dostali na vojnu. Vyšlo najavo, že sa obaja dali na vojnu dobrovoľne. Ja som slobodný, nikoho nemám, vojna sa mi páči... A tak som teda tu. A čo ty? – Čo ti budem rozprávať? Ja som ženatý a mám rád svätý pokoj, tak som tu.

Pani Kohnová vstúpi do nočného baru a pýta sa čašníka: „Prosím vás, nie je tu môj manžel?“ „Nie je, madam,“ úslužne odpovedá čašník. „Ale veď ani neviete, ako sa volá a hneď mi odpovedáte, že tu nie je!“ „Tu nikdy nie je žiadny manžel, madam“ odpovedá sucho čašník.

Napriek neodškriepiteľnému pokroku v emancipácii žien, vďaka ktorému už ženy vedia fajčiť ako muži, piť ako muži i nadávať ako muži, sa v jednom pokrok nepohol ani o krok dopredu: mladé dievča treba vydať, zatiaľ čo mladého muža vydávať netreba...

Susedov trávnik sa nám vidí vždy zelenší ako náš. (Židovské príslovie)