Zmeny Zákonníka práce
15. 2. 2022
Ostatnou novelou Zákonníka práce sa mení a dopĺňa ustanovenie § 66, ktorý upravuje postup pri skončení pracovného pomeru výpoveďou zo strany zamestnávateľa so zamestnancom so zdravotným postihnutím.
Podľa stavu de lege lata má zamestnávateľ povinnosť okrem prerokovania výpovede so zástupcami zamestnancov, ak títo na pracovisku zamestnávateľa pôsobia, žiadať o súhlas so skončením pracovného pomeru výpoveďou, so zamestnancom, ktorý je zamestnancom so zdravotným postihnutím, aj príslušný Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny. Úrad práce môže, ale nemusí takýto súhlas udeliť. V zmysle § 66 má Úrad práce na vyjadrenie všeobecnú lehotu podľa správneho poriadku, ktorá je 30 dní. Povinnosť sa nevzťahuje na okamžité skončenie pracovného pomeru. Takto nastavená právna úprava mala pôsobiť v prospech osôb so zdravotným postihnutím, ako posilnenie práv týchto osôb a ako opatrenie slúžiace ako ochrana pred neoprávnenou výpoveďou, nakoľko osoba so zdravotným postihnutím je z objektívnych dôvodov slabším účastníkom pracovno-právneho vzťahu vo vzťahu ku zamestnávateľovi a prípadná výpoveď by mohla mať na takého zamestnanca zásadnejšie negatívne dopady ako by tomu bolo pri bežnom zamestnancovi.
V praxi sa však toto ustanovenie paradoxne ukázalo ako prekážka pre založenie pracovného pomeru osobou so zdravotným postihnutím, z dôvodu obáv z príliš zdĺhavého procesu ukončenia pracovného pomeru na strane zamestnávateľa, keďže Úrad práce má na rozhodovanie 30 dní, nie je isté, či súhlas udelí a ak ho aj udelí, výpovedná doba začne plynúť až po doručení písomnej výpovede zamestnávateľom.
Domnievame sa teda, že ustanovenie nechráni pracovný pomer zamestnanca so zdravotným postihnutím, keďže tento z obavy pred vyššie uvedeným procesom často ani nevznikne a osoba so zdravotným postihnutím buď zostáva bez práce, a tým zvyšuje nároky na sociálny systém, alebo, ak má to šťastie, bude vykonávať prácu na základe niektorej z dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru, čo so sebou prináša pravdepodobnosť rádovo nižšieho zárobku, ako by tomu bolo pri pracovnom pomere a rovnako tak aj nižšiu právnu istotu a menej práv vyplývajúcich z týchto pracovnoprávnych vzťahov.
Z nášho pohľadu ide aj vo svetle vyššie uvedených skutočností o prejav neprimeranej ingerencie štátu do pracovno-právnych vzťahov a neproporcionálnej snahy zákonodarcu o dorovnanie určitých deficitov, ktoré má zamestnanec so zdravotným postihnutím voči bežnému zamestnancovi. Takýto zásah do zmluvnej autonómie subjektov pracovno-právnych vzťahov v konečnom dôsledku znevýhodňuje toho účastníka, ktorého by malo chrániť, keďže takto nastavená ochrana sa javí byť pre potenciálneho zamestnávateľa príliš veľkou záťažou. Načrtnutú úvahu ilustruje a potvrdzuje aj prieskum realizovaný portálom www.profesia.sk, ktorý obsahoval aj otázku smerujúcu k úlohe §66 pri ochrane zamestnancov so zdravotným postihnutím.
K