Zmeny v civilnom letectve v súvislosti so stavbami
18. 3. 2025
V zákone č. 143/1998 Z. z. o civilnom letectve (letecký zákon) dochádza od 1. 4. 2025 k legislatívnej úprave s cieľom ľahšej identifikáciu požiadaviek vo vzťahu k posudzovaniu stavby, zariadenia nestavebnej povahy alebo vykonávania činností alebo využívania územia mimo ochranných pásem.
Vzhľadom na skutočnosť, že stavba alebo zariadenie nestavebnej povahy, ktorých súčasťou je veterná turbína s rotujúcimi lopatkami alebo stavba alebo zariadenie nestavebnej povahy, na ktorých je umiestnená veterná turbína s rotujúcimi lopatkami môžu mať vplyv na poskytovanie letových prevádzkových služieb, ako aj na dizajn letových postupov je potrebné uvedené stavby a zariadenia nestavebnej povahy posudzovať samostatne.
Realizácia stavieb uvedených v ustanovení § 30 ods. 1 môže mať zásadný vplyv na bezpečnosť leteckej prevádzky, že by mohlo dôjsť v najhoršom prípade až k zákazu vykonávania letov alebo k nemožnosti prevádzkovať letisko alebo letecké pozemné zariadenie. Z tohto dôvodu je potrebné, aby súhlas Dopravného úradu bol vždy získaný ešte pred akýmkoľvek iným konaním. Zároveň sa ustanovujú náležitosti žiadosti o udelenie súhlasu podľa § 30 ods. 1 a oprávnenie pre Dopravný úrad vyžiadať si stanovisko osoby, ktorá môže byť stavbou, zariadením nestavebnej povahy, činnosťou alebo využitím územia dotknutá.
Ďalej dochádza k spresneniu zákona vo vzťahu k výkonu štátneho odborného dozoru zohľadňujúc úpravu pôsobnosti orgánov štátnej správy v civilnom letectve. Právna úprava predstavuje osobitnú právnu úpravu vo vzťahu k Stavebnému zákonu vzhľadom na skutočnosť, že Dopravný úrad je samostatným orgánom štátnej správy rozhodujúcim aj v prvom stupni a aj v druhom stupni. Z tohto dôvodu je potrebné ustanoviť, kto bude rozhodovať v prvom stupni a kto v druhom stupni. Zároveň sa ustanovuje pôsobnosť Dopravného úradu vydať preukaz stavebného inšpektora na výkon štátneho stavebného dohľadu na stavbe a na stavenisku.
Vzhľadom na úpravu pôsobnosti Dopravného úradu od 1. apríla 2025 ako špeciálneho stavebného úradu pre letiskové stavby a stavby pre letecké pozemné zariadenia prejdú stavby v územných obvodoch letísk, ktoré nie sú letiskovými stavbami z pôsobnosti Dopravného úradu ako špeciálneho stavebného úradu do pôsobnosti stavebných úradov (obcí) a letiskové stavby na osobitných letiskách prejdú z pôsobnosti stavebných úradov (obcí) do pôsobnosti Dopravného úradu ako špeciálneho stavebného úradu
K
Rozšírené hromadné licenčné zmluvy
23. 2. 2022
Novela Autorského zákona sa snaží inkorporovať zásadu krajiny pôvodu pri doplnkových on-line službách do už existujúcich inštitútov a zmlúv (konkrétne do ustanovení o rozšírených hromadných licenčných zmluvách) v Autorskom zákone tak, aby sa jednak predišlo nadmernej administratívnej záťaži vysielateľov i používateľov, a jednak aby nedochádzalo k vytváraniu nových špecifických postupov vysporiadania práv.
Vďaka rozšíreniu územného rozsahu licencie v Autorskom zákone tak nebude nutné vysporiadať práva aj v iných členských štátoch, kde sú doplnkové on-line služby tiež dostupné. V oblasti retransmisie návrh zákona rozširuje povinnú kolektívnu správu práv aj na ďalšie spôsoby retransmisie, vrátane retransmisie cez internet v spravovanom prostredí, avšak okrem káblovej retransmisie, ktorej režim ostáva nezmenený, keďže je už upravená smernicou 93/83/EHS. Novela Autorského zákona tiež upravuje vysporiadanie práv v prípade prenosu programov prostredníctvom techniky tzv. priameho vstupu. V zmysle zachovania konzistentnosti Autorského zákona sa novela venuje najmä úprave relevantných autorskoprávnych spôsobov použitia (napr. verejný prenos, retransmisia) a ich definícií (kým nové pojmy z oblasti vysielania a retransmisie, ktoré uvedená smernica zavádza, sa dopĺňajú do obsahovo príbuzného návrhu zákona o mediálnych službách). Z toho dôvodu sú novelizované prevažne ustanovenia o spôsoboch použitia, ku ktorým možno uzatvárať rozšírené hromadné licenčné zmluvy, ako aj ustanovenia o povinne kolektívne spravovaných právach. Vzhľadom na cezhraničné aspekty by malo prebratie danej smernice do Autorského zákona pozitívne ovplyvniť kreatívny priemysel, zlepšiť investície do nového obsahu a predovšetkým podporiť kultúrnu rozmanitosť prostredníctvom vysielania a retransmisie programov.
Novela taktiež rieši niekoľko aktuálnych aplikačných problémov z praxe a legislatívno-technicky spresňuje viaceré ustanovenia. Na základe rozsiahlych konzultácií so širokým spektrom zainteresovaných subjektov, ktoré predchádzali príprave návrhu zákona, sa predovšetkým spresňujú a dopĺňajú niektoré ustanovenia piatej časti Autorského zákona o správe práv.
K
Autorské právo po novom
21. 2. 2022
Novelou Autorského zákona sa do právneho poriadku Slovenskej republiky transponujú dve nové smernice Európskej únie.
Prvou z nich je smernica Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/790 zo 17. apríla 2019 o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom na digitálnom jednotnom trhu a o zmene smerníc 96/9/ES a 2001/29/ES (ďalej len „smernica o autorskom práve“). Smernica o autorskom práve pristúpila k harmonizácii rôznych oblastí autorského práva a práv súvisiacich s autorským právom, u ktorých si to vyžiadal rýchly rozvoj digitálneho prostredia v EÚ, a preto je rozčlenená do niekoľkých samostatných častí, v ktorých sa postupne dotýka rôznych tém - výnimiek a obmedzení z autorského práva, opatrení na zlepšenie licenčných praktík a prístupu k obsahu a opatrení na dosiahnutie dobre fungujúceho trhu autorských práv.
Druhou smernicou preberanou do Autorského zákona je smernica Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/789 zo 17. apríla 2019, ktorou sa stanovujú pravidlá výkonu autorského práva a práv súvisiacich s autorským právom uplatniteľné na niektoré on-line vysielania vysielateľov a retransmisie televíznych a rozhlasových programov a ktorou sa mení smernica Rady 93/83/EHS (ďalej len „smernica o on-line prenosoch vysielateľov a o retransmisii“). Smernica o on-line prenosoch vysielateľov a o retransmisii reguluje predovšetkým časť on-line služieb spojených s vysielaním, reaguje na nové metódy retransmisie a zavádza prenos programov prostredníctvom techniky tzv. priameho vstupu. Jej cieľom je uľahčiť cezhraničné poskytovanie on-line služieb, ktoré sú doplnkom k vysielaniu, a retransmisií televíznych a rozhlasových programov s pôvodom v iných členských štátoch, a to prispôsobením právneho rámca týkajúceho sa výkonu autorského práva a práv súvisiacich s autorským právom relevantných pre tieto činnosti. Vo vzťahu k niektorým častiam on-line vysielania televíznych a rozhlasových vysielateľov (k tzv. doplnkovým on-line službám) preto uvedená smernica zavádza zásadu krajiny pôvodu, podľa ktorej sa k vymedzeným autorskoprávnym spôsobom použitia vysporiadajú práva a uzavrú licenčné zmluvy len v členskom štáte vysielateľa.
K
Povinné výnimky z autorského práva a práv súvisiacich s autorským právom
21. 2. 2022
Novelizáciou Autorského zákona sa v zmysle smernice o autorskom práve stanovujú nové povinné výnimky z autorského práva a práv súvisiacich s autorským právom. Zároveň bolo potrebné rozšíriť a doplniť ustanovenia k existujúcej úprave obchodne nedostupných diel a na to nadväzujúcej problematike uzatvárania rozšírených hromadných licenčných zmlúv.
Ďalej je potrebné vytvoriť nové právo súvisiace s autorským právom pre vydavateľov periodík, na základe čoho sa do časti Autorského zákona o právach súvisiacich s autorským právom pridáva nová – piata hlava s vymedzením náležitostí predmetného práva. Návrh zákona súčasne zavádza nové povinnosti pre poskytovateľov on-line služieb zdieľania obsahu a upravuje tiež otázku zodpovednosti týchto subjektov za konkrétne spôsoby použitia autorskoprávne chráneného obsahu. V menšej miere sa vyžadujú zásahy do problematiky zmlúv, ako aj do vzťahov medzi nositeľmi práv a používateľmi, vrátane vzťahov s organizáciami kolektívnej správy. Celkovo by transpozícia smernice o autorskom práve do Autorského zákona mala prispieť k zlepšeniu využívania kreatívneho obsahu v digitálnom prostredí, ktorá na jednej strane niektorým subjektom pridá práva či povinnosti, avšak na druhej strane otvorí nové možnosti použitia predmetov ochrany a udeľovania licencií. Celému digitálnemu trhu by mali pomôcť aj nové nástroje transparentnosti (napr. dodatočné vyrovnanie alebo niekoľko doplňujúcich informačných či oznamovacích povinností) a väčší dôraz sa kladie aj na využívanie alternatívnych metód riešenia sporov ako je mediácia alebo arbitrážne konanie.
K
Zmeny Zákonníka práce
15. 2. 2022
Ostatnou novelou Zákonníka práce sa mení a dopĺňa ustanovenie § 66, ktorý upravuje postup pri skončení pracovného pomeru výpoveďou zo strany zamestnávateľa so zamestnancom so zdravotným postihnutím.
Podľa stavu de lege lata má zamestnávateľ povinnosť okrem prerokovania výpovede so zástupcami zamestnancov, ak títo na pracovisku zamestnávateľa pôsobia, žiadať o súhlas so skončením pracovného pomeru výpoveďou, so zamestnancom, ktorý je zamestnancom so zdravotným postihnutím, aj príslušný Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny. Úrad práce môže, ale nemusí takýto súhlas udeliť. V zmysle § 66 má Úrad práce na vyjadrenie všeobecnú lehotu podľa správneho poriadku, ktorá je 30 dní. Povinnosť sa nevzťahuje na okamžité skončenie pracovného pomeru. Takto nastavená právna úprava mala pôsobiť v prospech osôb so zdravotným postihnutím, ako posilnenie práv týchto osôb a ako opatrenie slúžiace ako ochrana pred neoprávnenou výpoveďou, nakoľko osoba so zdravotným postihnutím je z objektívnych dôvodov slabším účastníkom pracovno-právneho vzťahu vo vzťahu ku zamestnávateľovi a prípadná výpoveď by mohla mať na takého zamestnanca zásadnejšie negatívne dopady ako by tomu bolo pri bežnom zamestnancovi.
V praxi sa však toto ustanovenie paradoxne ukázalo ako prekážka pre založenie pracovného pomeru osobou so zdravotným postihnutím, z dôvodu obáv z príliš zdĺhavého procesu ukončenia pracovného pomeru na strane zamestnávateľa, keďže Úrad práce má na rozhodovanie 30 dní, nie je isté, či súhlas udelí a ak ho aj udelí, výpovedná doba začne plynúť až po doručení písomnej výpovede zamestnávateľom.
Domnievame sa teda, že ustanovenie nechráni pracovný pomer zamestnanca so zdravotným postihnutím, keďže tento z obavy pred vyššie uvedeným procesom často ani nevznikne a osoba so zdravotným postihnutím buď zostáva bez práce, a tým zvyšuje nároky na sociálny systém, alebo, ak má to šťastie, bude vykonávať prácu na základe niektorej z dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru, čo so sebou prináša pravdepodobnosť rádovo nižšieho zárobku, ako by tomu bolo pri pracovnom pomere a rovnako tak aj nižšiu právnu istotu a menej práv vyplývajúcich z týchto pracovnoprávnych vzťahov.
Z nášho pohľadu ide aj vo svetle vyššie uvedených skutočností o prejav neprimeranej ingerencie štátu do pracovno-právnych vzťahov a neproporcionálnej snahy zákonodarcu o dorovnanie určitých deficitov, ktoré má zamestnanec so zdravotným postihnutím voči bežnému zamestnancovi. Takýto zásah do zmluvnej autonómie subjektov pracovno-právnych vzťahov v konečnom dôsledku znevýhodňuje toho účastníka, ktorého by malo chrániť, keďže takto nastavená ochrana sa javí byť pre potenciálneho zamestnávateľa príliš veľkou záťažou. Načrtnutú úvahu ilustruje a potvrdzuje aj prieskum realizovaný portálom www.profesia.sk, ktorý obsahoval aj otázku smerujúcu k úlohe §66 pri ochrane zamestnancov so zdravotným postihnutím.
K