Murphy radí
Kde končí pozemská púť
Kým človek chodí po matičke zemi, robí hlúposti a tára hlúposti. Keď zomrie, píšu mu zasa príbuzní hlúposti na náhrobný kameň. Možno preto, aby nebožtíka trochu pobavili.
Človek počas svojej pozemskej púte narobí svojim blízkym často starosti. A zo zotrvačnosti v tejto zábave pokračuje aj po smrti.
Pán Winterstein stretne pohrebný sprievod. Zastane a naraz vidí, že za pohrebným vozom kráča Kohn. Nenápadne sa k nemu pridá a šeptom sa pýta: - Čože Kohn? Manželka? – Nie, svokra, - informuje Kohn. Winterstein pokýva uznanlio hlavou: - Svokra? No – tiež dobré!
(Zrnká úsmevu)
Aj koniec má svoj čas - posledný večer
Najčastejšou príčinou zlyhania šéfa je jeho neochota, resp. neschopnosť adaptovať sa na nové podmienky.
Dobré medziľudské vzťahy vo firme sú najproduktívnejšie vzťahy.
Hlavným prínosom odborného pracovníka nie je produkcia hmotných vecí, ale generovanie nových myšlienok a odovzdávanie znalostí.
(Murphyho zákony po poslednej novele)
Človek a múdrosť
Múdry páli mosty za sebou, hlupák pred sebou.
Keď človek získa múdrosť a rozvahu, je už príliš starý na to, aby ich využil.
História ľudstva je skladišťom hlúposti, kde sa sem - tam v kúte nachádzajú úbohé zvyšky zdravého rozumu.
(Murphyho zákony - úplné znenie s komentárom)
Ako sa správajú veci - VIII. večer
Ak sa snažíte posunúť písomný referát šéfovi, ktorý je zvyknutý čerpať informácie počúvaním hlásení, tak mrháte papierom.
Ak nebudete na seba náročný, tak zakrpatiete.
Nikdy nevsaď na prehrávajúceho len preto, že si myslíš, že raz už naozaj musí vyhrať.
(Murphyho zákony po poslednej novele)
Na čo má človek rozum
Pýtajú sa žobráka: „Čo sa nosí najťažšie?“ „Prázdny mešec“, odpovedá žobrák bez váhania.
Keď je dobre, nerozoznáte príslušníka jedného národa od druhého. Až keď je zle, poznáte Slováka podľa nadávania, Čecha podľa frflania, Nemca podľa disciplíny a Žida podľa toho, že mu nikdy nie je zle, vie sa totiž vynájsť v každej situácii.
Byť chudobným nie je žiadna hanba, ale to je jediná pozitívna vec, ktorá sa dá o tom povedať. (Židovské príslovie)
(Zrnká úsmevu)