Ak sa niekomu nechce pracovať, je lenivec. Na pomenovanie tvora, ktorému sa veľmi chce pracovať, slovenčina nemá – ak vylúčime výraz hlupák – dostatočne expresívne označenie. Musíme si, tak ako sa to stáva tradíciou, požičať od Američanov. Tí namiesto hlupák hovoria workaholic...

Najhoršie je, keď vypukne panika a všetci sa tlačia von. Vtedy žiadne argumenty nezaberajú, ak len za argument nepovažujeme poriadne zaucho.

Pani Kohnová vstúpi do nočného baru a pýta sa čašníka: „Prosím vás, nie je tu môj manžel?“ „Nie je, madam,“ úslužne odpovedá čašník. „Ale veď ani neviete, ako sa volá a hneď mi odpovedáte, že tu nie je!“ „Tu nikdy nie je žiadny manžel, madam“ odpovedá sucho čašník.

Podnikanie bez obrazotvornosti je nádenníčenie. Alebo inými slovami, trocha fantázie nikoho nezabije. A navyše, fantázia prospieva obchodu.

Vďačnosť je to, čomu sa kedysi hovorilo úzkoprofilový tovar. Napriek tomu by si človek mal pripomínať toho, komu vďačí za svoje bohatstvo. Hlavne vtedy, keď dotyčný už nie je medzi nami...

Podnikanie a súdne spory sú ako siamské dvojčatá – jedno by bez druhého nemohlo plnohodnotne existovať. Problém je len v tom, že sa nedá súčasne aj podnikať, aj súdiť sa. Na tomto je postavený advokátsky chlebíček. A treba povedať, že je to chlebíček dosť mastný...