Murphy radí
Nebo je v nebi
A čo to, pán Kohn, že vaša pani tak náhle zomrela? Čo jej bolo? Ale, ja ani sám neviem. Takto v noci ma zobudí a vraví: „Ty, Max, mne akosi nie je dobre.“ No a ja som jej povedal: „Ale, Sára, a komu je dnes dobre?!“
Narieka chorý Kohn: Cítim, že sa blíži moja posledná hodina! Sára, daj mi ešte pohár vody! Vody? Ale veď ty si vodu nikdy nemohol zniesť! No áno, ale na smrteľnej posteli sa teba pomeriť aj s úhlavným nepriateľom!
Každý má takého boha akého si zaslúži. (Troyat)
(Zrnká úsmevu)
Ja nič, to Murphy
Najlepšie je nerobiť nič a pripravovať sa na to, že bude ešte horšie.
Keď sa konečne podarí všetko úplne popísať, objaví sa niečo, čo to všetko úplne zmení.
To, že viete, na koho zvalíte vinu, problém nevyrieši, ale človeku to náramne pomôže.
(Murphyho zákony – novela pre XXI. storočie)
Murphyho postrehy
Najlepšie, čo človek môže urobiť, je čakať, kým to zaňho neurobia iní.
Práca nie je nákazlivá choroba. To, že pracujú iní, ešte neznamená, že musíš pracovať aj ty.
Svadba je cena, ktorú zaplatia muži za sex. Sex je cena, ktorou zaplatia ženy za svadbu.
(Murphyho zrnká II)
Kde končí pozemská púť
Pán Winterstein stretne pohrebný sprievod. Zastane a naraz vidí, že za pohrebným vozom kráča Kohn. Nenápadne sa k nemu pridá a šeptom sa pýta: - Čože Kohn? Manželka? – Nie, svokra, - informuje Kohn. Winterstein pokýva uznanlio hlavou: - Svokra? No – tiež dobré!
Kým človek chodí po matičke zemi, robí hlúposti a tára hlúposti. Keď zomrie, píšu mu zasa príbuzní hlúposti na náhrobný kameň. Možno preto, aby nebožtíka trochu pobavili.
Do staroby som sa staral, aby som dobre žil, v starobe o to, aby som dobre umrel.
(Zrnká úsmevu)