Všetko na svete má, zrejme kvôli zachovaniu rovnováhy, svoj protiklad. Ku hmote dnes máme antihmotu, k peniazom dieru vo vrecku, k ilúziám hrču na hlave, no a k dôvtipu máme ľudskú závisť...

Zvykne sa hovoriť: „Pomôž si človeče a aj boh ti pomôže“. Tí opatrnejší ešte dodávajú „ak si to zaslúžiš“.

Pri nádhernom mauzóleu Rotschildovcov na frankfurtskom cintoríne sa zastaví chudobný Kohn. Dlho stavbu bez slova obdivuje. Potom si potichu pre seba závistlivo povzdychne: „Tí si ale žijú!“

Ak je teoretická pravdepodobnosť, že získate stopercentne spoľahlivú informáciu, blízka jednej, tak v skutočnosti je rovná nule.

Vec sa nakoniec nepodarí kvôli tomu, čo bolo vo vašich informáciách označené ako nemožný jav.

Omyl je jednou z ciest ako postupovať k cieľu. A vôbec to nemusí byť cesta najdlhšia.

Ak máte nevyvrátiteľné dôkazy o tom, že pravda je na vašej strane, tak ich vyhlásia za neuveriteľné informácie.

Keď už horšie správy nemôžu prísť, tak určite prídu.

V určitých situáciách je nadávanie rovnako účinné ako modlitba.

Posledné slová slávnych sú dobre známe – a väčšinou nudné. Zato posledné dialógy bezvýznamných sú úplne neznáme – a zaujímavé.

Narieka chorý Kohn: Cítim, že sa blíži moja posledná hodina! Sára, daj mi ešte pohár vody! Vody? Ale veď ty si vodu nikdy nemohol zniesť! No áno, ale na smrteľnej posteli sa teba pomeriť aj s úhlavným nepriateľom!

Každý má takého boha akého si zaslúži. (Troyat)