Murphy radí
Kde končí pozemská púť
Človek počas svojej pozemskej púte narobí svojim blízkym často starosti. A zo zotrvačnosti v tejto zábave pokračuje aj po smrti.
Kým človek chodí po matičke zemi, robí hlúposti a tára hlúposti. Keď zomrie, píšu mu zasa príbuzní hlúposti na náhrobný kameň. Možno preto, aby nebožtíka trochu pobavili.
Pán Winterstein stretne pohrebný sprievod. Zastane a naraz vidí, že za pohrebným vozom kráča Kohn. Nenápadne sa k nemu pridá a šeptom sa pýta: - Čože Kohn? Manželka? – Nie, svokra, - informuje Kohn. Winterstein pokýva uznanlio hlavou: - Svokra? No – tiež dobré!
(Zrnká úsmevu)
Murphy o láske
Stredný vek je doba medzi časom, keď nevieš ako, a časom, keď už nemôžeš.
Ženský úsudok o veci nemá nič spoločné s objektívnymi informáciami, ktoré jej poskytnete.
Počet žien, ktoré sa mužovi páčia, rastie úmerne s jeho vekom.
(Murphyho zákony – novela pre XXI. storočie)
Murphy optimista
Ak nemáte na to, aby ste v tíme hrali prím, určite máte na to, aby ste ich deprimovali.
Ak sa celý život driapete po rebríčku kariéry a na konci života ste stále len na prvom šteblíku, nemajte komplexy – aspoň nedostanete závrat.
Ak ste stratili tvár, nič sa nedeje – môžete si vybrať masku podľa svojho výberu.
(Murphyho zákonník)
Žiadna správa nie je iba dobrá
Často je lepšie nič nevedieť a vždy je rozumnejšie nič nehovoriť.
Ak máte nevyvrátiteľné dôkazy o tom, že pravda je na vašej strane, tak ich vyhlásia za neuveriteľné informácie.
Keď už horšie správy nemôžu prísť, tak určite prídu.
(Murphyho zákony – novela pre XXI. storočie)
Deti naše poklady
Ak sa človek chce dožiť vysokého veku, musí sa v mladosti šetriť a nesmie sa umývať. Prečo sa nesmie umývať? Preto, lebo ľudová múdrosť hovorí, že čistota je pol života. Kto teda chce život celý, nesmie byť čistý, ergo – nesmie sa umývať...
Katechéta na hodine náboženstva vysvetľuje deťom, že Boh je prítomný všade. Tu sa prihlási Móric: A naozaj všade? Áno všade – prízvukuje katechéta. Aj v našej pivnici? Pochopiteľne, že aj tam. Tak to klamete, my pivnicu totiž nemáme!
Móric sa vráti zo školy a chváli sa matke, že bude hrať divadlo. A akú úlohu ti pridelili? - pýta sa matka. – Budem manželom, hovorí hrdo Móric. Matke sa to však vôbec nepáči a prikazuje Móricovi: - Zajtra povedz učiteľke, aby ti dala úlohu, kde budeš aj hovoriť!
(Zrnká úsmevu)