Aj ten najväčší génius nakoniec stroskotá na maličkostiach.

Nikdy sa nedá vedieť, aká hlboká je mláka, až kým do nej nevstúpime.

Ak sa ti niečo nepodarí, zahlaď stopy pokusu.

Rozvádzať sa kvôli sobášu s inou je zárukou, že o rok budete mať reprízu.

Život je ako rebrík do kurína – krátky, celý posratý, a navyše na jeho konci čaká drevená krabica.

Ak s majetkom naložíte určitým spôsobom, o chvíľu zistíte, že ste to mali urobiť úplne inak.

Človek počas svojej pozemskej púte narobí svojim blízkym často starosti. A zo zotrvačnosti v tejto zábave pokračuje aj po smrti.

Kým človek chodí po matičke zemi, robí hlúposti a tára hlúposti. Keď zomrie, píšu mu zasa príbuzní hlúposti na náhrobný kameň. Možno preto, aby nebožtíka trochu pobavili.

Do staroby som sa staral, aby som dobre žil, v starobe o to, aby som dobre umrel.

Raz po preflámovanej noci sa slord pýta svojho služobníka Ďura: „Ďuro, povedzte mi, má náš záchod dvojkrídlové dvere?“. „Nie, pane.“ „Dofrasa, tak potom som včera použil skriňu.“

Mladá slady vysvetľuje pokladníčke v banke: „Ja viem, že podpis môjho muža na šeku je trochu roztrasený, ale vôbec som netušila, že sa tak roztrasie, keď naňho namierim revolver.

Starý lord príde neskoro večer domov. Verný služobník Ďuro mu pomáha vyzliecť si kabát a pritom si potichu mrmle: „Tak čo ty starý krokodíl, už zasa si bol v bare nasávať a obchytávať mladé dievčatá, čo?“ Slord, inokedy hluchý ako poleno, naraz odpovie: „Nie, môj milý, nie. Dnes som si bol kúpiť naslúchací strojček.“