Najčastejšou príčinou zlyhania šéfa je jeho neochota, resp. neschopnosť adaptovať sa na nové podmienky.

Krátke časové úseky, aj keď ich je veľký počet, sú nanič, pretože sa neustále začína od začiatku.

Ak sa zistí, že ľudia schôdzujú viac ako štvrtinu pracovného času, je to príznakom toho, že ide o organizáciu, v ktorej sa schôdzovanie stalo cieľom.

Do očnej optiky vošiel zákazník. „Potrebujete okuliare s deviatimi dioptriami,“ povie optik. „Ako viete, že som krátkozraký?“ „Vošli ste cez výklad, nie cez dvere!“

Sudca: „Slečna, takže vy tvrdíte, že ste prišli do iného stavu na sústredení vášho tanečného suboru a futbalového mužstva. Ďalej tvrdíte, že neviete, kto je otcom. Nechápem, ako je to možné?!“ „Vaša ctihodnosť, keď sa porežete pílou, tak tiež neviete, ktorý zub to bol.“

Známy advokát prehrá spor a jeho klient, práve odsúdený za lúpež, sa k nemu otočí a pýta sa: „A čo teraz?“ „Nič zvláštne. Ty pôjdeš teraz na päť rokov do väzenia, a ja pôjdem na obed.“

Kto nevie ani učiť ani šéfovať, ten vymýšľa predpisy.

Odkladanie práce nás väčšinou ochráni od vyrušovania (napr. od poverenia inými úlohami).

Kto nevie a nechce sa učiť, je šéfom.

Ak sa už raz niečo pokazilo, všetky pokusy o opravu to ešte viac pokazia.

Žiadna činnosť nie je taká jednoduchá, aby sa pri nej nedalo zlyhať.

Ak necháme veciam voľný priebeh, dočkáme sa iba trapasu.