Narieka chorý Kohn: Cítim, že sa blíži moja posledná hodina! Sára, daj mi ešte pohár vody! Vody? Ale veď ty si vodu nikdy nemohol zniesť! No áno, ale na smrteľnej posteli sa teba pomeriť aj s úhlavným nepriateľom!

A čo to, pán Kohn, že vaša pani tak náhle zomrela? Čo jej bolo? Ale, ja ani sám neviem. Takto v noci ma zobudí a vraví: „Ty, Max, mne akosi nie je dobre.“ No a ja som jej povedal: „Ale, Sára, a komu je dnes dobre?!“

Posledné slová slávnych sú dobre známe – a väčšinou nudné. Zato posledné dialógy bezvýznamných sú úplne neznáme – a zaujímavé.

Na každý problém už existuje riešenie. Akurát nikto nevie, na ktorý problém patrí ktoré riešenie.

Keď ste už do toho spadli, tak sa aspoň netrepte. Nie, že by vám nehybnosť pomohla sa z toho dostať, ale aspoň to nebude tak smrdieť.

To, čo si najviac želáte, k vám nikdy nepríde. To druhé, naopak, príde samo.

Neživé veci sa pohybujú len natoľko, aby sa vám priplietli do cesty.

Vaše sebavedomie sa pod sústredenými pohľadmi vašej manželky a svokry vytráca rýchlosťou, úmernou ich hmotnosti a vzdialenosti.

Chudí samovrahovia po skoku zo strechy mrakodrapu žijú dlhšie.

Svetlo na konci tunela patrí obyčajne vlaku, prichádzajúcemu z druhej strany.

Ak má byť človek majstrovským dielom, ako potom, preboha, vyzerá nepodarok?

Keď už cestovať Titanikom, prečo nie prvou triedou?