Z každého pravidla existuje aspoň jedna výnimka. Platí to aj pre Kohnovo pravidlo zdravého rozumu: „Nad všetkým rozmýšľať!“ Niekedy totiž prílišné rozumovanie môže človeka pripraviť o rozum.

Zastaví žobrák boháča na ulici pýta si almužnu. Prečo radšej nejdete pracovať! Veď máte obe ruky aj nohy zdravé! Hádam si ich mám nechať kvôli pár drobným odrezať?

Byť chudobným nie je žiadna hanba, ale to je jediná pozitívna vec, ktorá sa dá o tom povedať. (Židovské príslovie)

Ľudia začnú konať rozumne až vtedy, keď už vyčerpali všetky ostatné možnosti.

Čím viac veríš, tým viac ťa boh trestá.

Zlé zákony sa nikdy nerušia, dopĺňajú sa len o ďalšie chybné ustanovenia.

Zo štatistiky vyplýva, že najčastejšou príčinou, pre ktorú branci nemôžu ísť na vojnu, vôbec nie je náhle úmrtie dotyčného. Podľa našich zistení s takouto diagnózou ešte nikoho neodviedli. Regrúti sa, ktovie prečo, chytajú diagnóz s oveľa nižšou šancou na úspech. Takýmito sú predovšetkým slepota a hluchota. Hluchotu neodporúčame – mohli by vás odviesť k čističom prúdových motorov. Slepota je o niečo lepšia, ale tiež to nie je bohviečo...

Dôstojník, aby povzbudil vo vojakoch bojového ducha, zápalisto reční: - Vojaci! Teraz nadišiel veľký a slávny okamih. Dnes pôjde muž proti mužovi! Tu sa opatrne ozve vojak Ábeles: - S dovolením, nemohli by ste mi ukázať toho môjho? Ja by som sa s ním hádam aj dohodol...!

Stretli sa dvaja židia v zákopoch a začali si rozprávať, ako sa dostali na vojnu. Vyšlo najavo, že sa obaja dali na vojnu dobrovoľne. Ja som slobodný, nikoho nemám, vojna sa mi páči... A tak som teda tu. A čo ty? – Čo ti budem rozprávať? Ja som ženatý a mám rád svätý pokoj, tak som tu.