Odkladanie práce nás väčšinou ochráni od vyrušovania (napr. od poverenia inými úlohami).

Kto nevie ani učiť ani šéfovať, ten vymýšľa predpisy.

Fakt je, že posledné slovo má ten, kto najviac vykrikuje.

Mladá slady vysvetľuje pokladníčke v banke: „Ja viem, že podpis môjho muža na šeku je trochu roztrasený, ale vôbec som netušila, že sa tak roztrasie, keď naňho namierim revolver.

Raz po preflámovanej noci sa slord pýta svojho služobníka Ďura: „Ďuro, povedzte mi, má náš záchod dvojkrídlové dvere?“. „Nie, pane.“ „Dofrasa, tak potom som včera použil skriňu.“

Starý lord príde neskoro večer domov. Verný služobník Ďuro mu pomáha vyzliecť si kabát a pritom si potichu mrmle: „Tak čo ty starý krokodíl, už zasa si bol v bare nasávať a obchytávať mladé dievčatá, čo?“ Slord, inokedy hluchý ako poleno, naraz odpovie: „Nie, môj milý, nie. Dnes som si bol kúpiť naslúchací strojček.“

Problém zajtrajška: „Čo človek má z toho, že zajtra bude lepšie, keď vždy, keď sa zobudí, je ešte iba dnes...“.

V práci sa človek nemá naháňať. Veď nie je na love!

Ten, čo nič nerobí, nič nepokazí. A to je dôvod na odmenu.

Keď sa vám vidí, že najhoršie máte už za sebou, ste obrátený na opačnú stranu.

Ľudská predstavivosť má svoje hranice oveľa nižšie, ako sú hranice možností vecí kaziť sa.

Obísť problém sa nedá bez toho, aby ste nezakopli. Zakopnete vždy v okamihu, keď to najmenej očakávate.