Človek tým, že sa narodí, sa automaticky stáva hráčom v hre o život bez nádeje na víťazstvo či aspoň remízu.

Občas treba veciam trochu pomôcť a postrčiť ich, aby sa kazili rýchlejšie.

Ľudská predstavivosť má svoje hranice oveľa nižšie, ako sú hranice možností vecí kaziť sa.

Pán Winterstein stretne pohrebný sprievod. Zastane a naraz vidí, že za pohrebným vozom kráča Kohn. Nenápadne sa k nemu pridá a šeptom sa pýta: - Čože Kohn? Manželka? – Nie, svokra, - informuje Kohn. Winterstein pokýva uznanlio hlavou: - Svokra? No – tiež dobré!

Smrť sa neriadi našim plánmi. (Moliére)

V živote existujú len dve istoty: to, že človek raz zomrie, a to, že dokiaľ nezomrie, musí platiť dane. Aj keď o tom všetci vedia, každý sa tomu bráni – smrti aj plateniu.

Hocijaké teleso v pohybe má sklon ostať v pohybe, pokiaľ nezaintervenuje iná pevná hmota.

Vaše sebavedomie sa pod sústredenými pohľadmi vašej manželky a svokry vytráca rýchlosťou, úmernou ich hmotnosti a vzdialenosti.

Súčet síl, pôsobiacich na teleso, spôsobí jeho zrýchlenie, úmerné jeho hmote.

V prvom kole vždy vyhráva krása tela. Občas dôjde aj na druhé kolo a tam jednoznačne vyhráva krása ducha. Problém je len v tom, že dnes sa nikomu nechce čakať na druhé kolo.

Klamstvo, ktoré sa nedá dokázať, má cenu pravdy.

Dobré sa rýchlo pominie, bieda akoby nemala konca.