Pán Winterstein stretne pohrebný sprievod. Zastane a naraz vidí, že za pohrebným vozom kráča Kohn. Nenápadne sa k nemu pridá a šeptom sa pýta: - Čože Kohn? Manželka? – Nie, svokra, - informuje Kohn. Winterstein pokýva uznanlio hlavou: - Svokra? No – tiež dobré!

Kým človek chodí po matičke zemi, robí hlúposti a tára hlúposti. Keď zomrie, píšu mu zasa príbuzní hlúposti na náhrobný kameň. Možno preto, aby nebožtíka trochu pobavili.

Človek počas svojej pozemskej púte narobí svojim blízkym často starosti. A zo zotrvačnosti v tejto zábave pokračuje aj po smrti.

Človek tým, že sa narodí, sa automaticky stáva hráčom v hre o život bez nádeje na víťazstvo či aspoň remízu.

Okolnosti sa vždy usporiadajú tak, aby privodili katastrofu.

To, čo si najviac želáte, k vám nikdy nepríde. To druhé, naopak, príde samo.

Chudí samovrahovia po skoku zo strechy mrakodrapu žijú dlhšie.

Hocijaké teleso v pohybe má sklon ostať v pohybe, pokiaľ nezaintervenuje iná pevná hmota.

Vaše sebavedomie sa pod sústredenými pohľadmi vašej manželky a svokry vytráca rýchlosťou, úmernou ich hmotnosti a vzdialenosti.

Ťažko môže byť šťastný ten, kto už chodí po tejto zemi.

Býky nevyhrávajú. Aj býčie zápasy vyhrávajú ľudia. Ľudia nevyhrávajú ľudské spory. Tie vyhrávajú právnici.

Odmenou za trvalú ostražitosť je večná nuda.