Odkladanie práce nás väčšinou ochráni od vyrušovania (napr. od poverenia inými úlohami).

Čas schôdzovania rastie kvadraticky s počtom zúčastnených.

Ak sa dá nejaká myšlienka realizovať po tom, ako úspešne prešla cez schvaľovaciu mašinériu, potom sa ju vôbec neoplatí realizovať.

Manželská hádka po hodine ustane a rozhostí sa ticho. Do toho ticha manžel prehovorí: Som rád, že som ťa nakoniec presvedčil o tom, že mám pravdu. Aký koniec?! Ja len chytám druhý dych!

Zdravím susedko, kam máte tak naponáhlo? – žoviálne sa pýta sused suseda. Ale, žena ma vydurila s deťmi púšťať šarkana. A kam sa chystáte vy? Ja idem na stanicu čakať šarkana. čakať Príde k nám svokra.

Čo majú spoločné ojazdené auto a vlastná manželka? Oboje spoľahlivo slúži, ale v spoločnosti sa s tým človek radšej nechváli...

Zo štatistiky vyplýva, že najčastejšou príčinou, pre ktorú branci nemôžu ísť na vojnu, vôbec nie je náhle úmrtie dotyčného. Podľa našich zistení s takouto diagnózou ešte nikoho neodviedli. Regrúti sa, ktovie prečo, chytajú diagnóz s oveľa nižšou šancou na úspech. Takýmito sú predovšetkým slepota a hluchota. Hluchotu neodporúčame – mohli by vás odviesť k čističom prúdových motorov. Slepota je o niečo lepšia, ale tiež to nie je bohviečo...

Prebieha zákopová vojna. Priateľský vojak Kohn každé ráno vystrčí zo zákopu na palici svoju prilbu a nepriateľský vojak zo zákopu naproti do nej celý deň strieľa. Aj dnes Kohn vystrčí prilbu – a nič – streľba žiadna. – Hej, prečo nestrieľaš – kričí na nepriateľa vojak Kohn. – Minuli sa mi náboje, - kričí naspäť nepriateľský vojak. – Predám za dolár kus. Ak vezmeš celú tisícku, dám ti päť percent zľavu, - ponúka vojak Kohn.

Stretli sa dvaja židia v zákopoch a začali si rozprávať, ako sa dostali na vojnu. Vyšlo najavo, že sa obaja dali na vojnu dobrovoľne. Ja som slobodný, nikoho nemám, vojna sa mi páči... A tak som teda tu. A čo ty? – Čo ti budem rozprávať? Ja som ženatý a mám rád svätý pokoj, tak som tu.