Stretli sa dvaja židia v zákopoch a začali si rozprávať, ako sa dostali na vojnu. Vyšlo najavo, že sa obaja dali na vojnu dobrovoľne. Ja som slobodný, nikoho nemám, vojna sa mi páči... A tak som teda tu. A čo ty? – Čo ti budem rozprávať? Ja som ženatý a mám rád svätý pokoj, tak som tu.

Prebieha zákopová vojna. Priateľský vojak Kohn každé ráno vystrčí zo zákopu na palici svoju prilbu a nepriateľský vojak zo zákopu naproti do nej celý deň strieľa. Aj dnes Kohn vystrčí prilbu – a nič – streľba žiadna. – Hej, prečo nestrieľaš – kričí na nepriateľa vojak Kohn. – Minuli sa mi náboje, - kričí naspäť nepriateľský vojak. – Predám za dolár kus. Ak vezmeš celú tisícku, dám ti päť percent zľavu, - ponúka vojak Kohn.

Poznanie je poklad, ale kľúčom k nemu je prax. (Fuller)

Ak sa dnes už nedá spoľahnúť na veci, ako sa potom spoliehať na ľudí?!

Ľudská predstavivosť má svoje hranice oveľa nižšie, ako sú hranice možností vecí kaziť sa.

Kto čaká, ten sa dočká (ale to je bez záruky).

Načo bolo sedem úrodných a sedem neúrodných rokov? Bola to názorná ukážka fungovania trhovej ekonomiky.

Čo je najúčinnejším nástrojom na likvidáciu konkurencie? Mätež jazykov pri stavbe Babylonskej veže.

Platí ešte: „Pomaly najďalej zájdeš“? Ale áno. Ibaže komu sa chce dnes ďaleko chodiť?