Ľudí delíme na chudobných a bohatých, múdrych a hlúpych. Mať okolo seba samých chudobných je často deprimujúce. Ale mať okolo seba len samých hlupákov, to už radšej ísť do pekla. Je to síce miesto, kde neustále horí oheň, vo vzduchu je cítiť síru a ostanú sa tam všetci tí, ktorí zhrešili – cudzoložníci, modloslužobníci, pokrytci, nadutci a nehanebnice. Ale všimnite si, že o žiadnych hlupákoch v pekle sa nikto nezmieňuje...

Aj logické uvažovanie môže byť niekedy životu nebezpečné.

Pýtajú sa žobráka: „Čo sa nosí najťažšie?“ „Prázdny mešec“, odpovedá žobrák bez váhania.

Človek počas svojej pozemskej púte narobí svojim blízkym často starosti. A zo zotrvačnosti v tejto zábave pokračuje aj po smrti.

Kým človek chodí po matičke zemi, robí hlúposti a tára hlúposti. Keď zomrie, píšu mu zasa príbuzní hlúposti na náhrobný kameň. Možno preto, aby nebožtíka trochu pobavili.

Pán Winterstein stretne pohrebný sprievod. Zastane a naraz vidí, že za pohrebným vozom kráča Kohn. Nenápadne sa k nemu pridá a šeptom sa pýta: - Čože Kohn? Manželka? – Nie, svokra, - informuje Kohn. Winterstein pokýva uznanlio hlavou: - Svokra? No – tiež dobré!

Stretli sa dvaja židia v zákopoch a začali si rozprávať, ako sa dostali na vojnu. Vyšlo najavo, že sa obaja dali na vojnu dobrovoľne. Ja som slobodný, nikoho nemám, vojna sa mi páči... A tak som teda tu. A čo ty? – Čo ti budem rozprávať? Ja som ženatý a mám rád svätý pokoj, tak som tu.

Prebieha zákopová vojna. Priateľský vojak Kohn každé ráno vystrčí zo zákopu na palici svoju prilbu a nepriateľský vojak zo zákopu naproti do nej celý deň strieľa. Aj dnes Kohn vystrčí prilbu – a nič – streľba žiadna. – Hej, prečo nestrieľaš – kričí na nepriateľa vojak Kohn. – Minuli sa mi náboje, - kričí naspäť nepriateľský vojak. – Predám za dolár kus. Ak vezmeš celú tisícku, dám ti päť percent zľavu, - ponúka vojak Kohn.

Poznanie je poklad, ale kľúčom k nemu je prax. (Fuller)