Krátke časové úseky, aj keď ich je veľký počet, sú nanič, pretože sa neustále začína od začiatku.

Ak sa zistí, že ľudia schôdzujú viac ako štvrtinu pracovného času, je to príznakom toho, že ide o organizáciu, v ktorej sa schôdzovanie stalo cieľom.

Vyložiť na činnosť naraz menej času ako je minimum, je bohapustým mrhaním času.

Až keď stratíte, poznáte, čo ste mali. Preto je lepšie nemať, ako stratiť – kto nič nemá, nemá čo stratiť.

Omyl je jednou z ciest ako postupovať k cieľu. A vôbec to nemusí byť cesta najdlhšia.

Reči sa hovoria a chlieb sa je, alebo inými slovami, informácia, ktorú krvopotne získate, sa netýka toho, čím sa práve zaoberáte.

Problém zajtrajška: „Čo človek má z toho, že zajtra bude lepšie, keď vždy, keď sa zobudí, je ešte iba dnes...“.

Ten, čo nič nerobí, nič nepokazí. A to je dôvod na odmenu.

V práci sa človek nemá naháňať. Veď nie je na love!

Cena informácie sa mení podľa toho, na ktorej strane kontajnera sa nachádzate.

Užitočné informácie treba z človeka vytĺkať, neužitočné ho utlčú.

Kto chce prežiť, musí sa správať ako rímske husi – vedieť, kedy zagágať a kedy držať zobák.