Kto sa chce učiť rýchlo, učí sa na vlastných chybách. Kto sa chce učiť bezpečne, učí sa na chybách iných.

Dobrého veľa nebýva, zato zlé prichádza v húfoch.

O čo bezpečnejšie miesto, o to rýchlejšie vás oberú.

Raz po preflámovanej noci sa slord pýta svojho služobníka Ďura: „Ďuro, povedzte mi, má náš záchod dvojkrídlové dvere?“. „Nie, pane.“ „Dofrasa, tak potom som včera použil skriňu.“

Starý lord príde neskoro večer domov. Verný služobník Ďuro mu pomáha vyzliecť si kabát a pritom si potichu mrmle: „Tak čo ty starý krokodíl, už zasa si bol v bare nasávať a obchytávať mladé dievčatá, čo?“ Slord, inokedy hluchý ako poleno, naraz odpovie: „Nie, môj milý, nie. Dnes som si bol kúpiť naslúchací strojček.“

„Ďuro, slady nepríde ku stolu?“ „Nie pane, dnes ráno ste ju ráčili zastreliť.“ „Ach áno, už si spomínam. Akurát som netušil, že preto bude tak dlho naštvaná.“

Na počiatku nebolo Nič a vzápätí sa aj to pokazilo.

Ak sa môže niečo pobabrať, tak sa to pobabre.

Z malej chybičky vyrastie aj bez polievania chyba veľká. Z veľkej chyby sa zrodí chybisko.

Prebieha zákopová vojna. Priateľský vojak Kohn každé ráno vystrčí zo zákopu na palici svoju prilbu a nepriateľský vojak zo zákopu naproti do nej celý deň strieľa. Aj dnes Kohn vystrčí prilbu – a nič – streľba žiadna. – Hej, prečo nestrieľaš – kričí na nepriateľa vojak Kohn. – Minuli sa mi náboje, - kričí naspäť nepriateľský vojak. – Predám za dolár kus. Ak vezmeš celú tisícku, dám ti päť percent zľavu, - ponúka vojak Kohn.

Zo štatistiky vyplýva, že najčastejšou príčinou, pre ktorú branci nemôžu ísť na vojnu, vôbec nie je náhle úmrtie dotyčného. Podľa našich zistení s takouto diagnózou ešte nikoho neodviedli. Regrúti sa, ktovie prečo, chytajú diagnóz s oveľa nižšou šancou na úspech. Takýmito sú predovšetkým slepota a hluchota. Hluchotu neodporúčame – mohli by vás odviesť k čističom prúdových motorov. Slepota je o niečo lepšia, ale tiež to nie je bohviečo...

Poznanie je poklad, ale kľúčom k nemu je prax. (Fuller)