Ak poobede zistíte, že ste v polovici "prvoradých" úloh, tak si pripomeňte čo vás učili v prvej ľudovej: prvé je len jedno, to čo je vedľa neho je druhé, tretie,... vaším problémom nie je veľký počet úloh, ale zle postavené priority.

Ak nebudete na seba náročný, tak zakrpatiete.

Z dvoch možných udalostí nastane vždy tá menej priaznivá.

Keď je dobre, nerozoznáte príslušníka jedného národa od druhého. Až keď je zle, poznáte Slováka podľa nadávania, Čecha podľa frflania, Nemca podľa disciplíny a Žida podľa toho, že mu nikdy nie je zle, vie sa totiž vynájsť v každej situácii.

Zastaví žobrák boháča na ulici pýta si almužnu. Prečo radšej nejdete pracovať! Veď máte obe ruky aj nohy zdravé! Hádam si ich mám nechať kvôli pár drobným odrezať?

Jedným z paradoxov našej doby je skutočnosť, že najviac sa dá zarobiť a biede iných. Pravda, nie vždy sa možnosť zmení na skutočnosť.

Hranice možností sa dajú vyskúšať len tak, že sa cez ne prehupnemu do nezmyselnosti.

Rozvoj vedy sa dá zmerať podľa toho, akým tempom sa hromadia výnimky zo zákonov, platných už predtým.

Ťažko je vznášať sa s orlami, ak si obklopený sliepkami.

Pred začiatkom hry sa vždy zdá, že je tu šanca na víťazstvo. Buďme radi, že je tomu tak a nie naopak.

Keď ste už do toho spadli, tak sa aspoň netrepte. Nie, že by vám nehybnosť pomohla sa z toho dostať, ale aspoň to nebude tak smrdieť.

Na čo človek siahne, to pokazí. A to, na čo nedosiahne, sa zo strachu pred človekom pokazí samo.