Storočného slovenského slorda sa pýtajú na jeho záľuby. „Ženy a poľovačky.“ „A na čo najradšej poľujete?“ „No predsa na ženy.“

„Ďuro, slady nepríde ku stolu?“ „Nie pane, dnes ráno ste ju ráčili zastreliť.“ „Ach áno, už si spomínam. Akurát som netušil, že preto bude tak dlho naštvaná.“

Starý lord príde neskoro večer domov. Verný služobník Ďuro mu pomáha vyzliecť si kabát a pritom si potichu mrmle: „Tak čo ty starý krokodíl, už zasa si bol v bare nasávať a obchytávať mladé dievčatá, čo?“ Slord, inokedy hluchý ako poleno, naraz odpovie: „Nie, môj milý, nie. Dnes som si bol kúpiť naslúchací strojček.“

Ak sa veci majú pokaziť, tak sa pokazia nezávisle od miesta, kam ich schováme.

Keď nemáš nič, zle je, keď máš priveľa, je ešte horšie.

Starého osla neprerobíš. Ani mladého somára neprerobíš. Napriek tomu sa každý každého snaží preinačiť na svoj obraz.

Klamstvo, ktoré sa nedá dokázať, má cenu pravdy.

Čím menej vie človek o probléme, tým ľahšie sa mu rieši.

Len somár sa snaží o to, na čo nemá, bežať ako kôň.

Po tom, ako sa vám zdá, že všetky klebety o vás už boli vymyslené, sa objaví nová séria.

Žiadna klebeta nie je natoľko malá, aby nedokázala zničiť veľkú lásku.

Klebety sú podobné ohnivkám reťaze. Keď ich okolo obete správne pospájate, nemá šancu uniknúť.