Omyl je jednou z ciest ako postupovať k cieľu. A vôbec to nemusí byť cesta najdlhšia.

Ak do pevnosti môže vyliezť osol s vrecom zlata, tak nie je nedobytná.

Najväčším umením je správne sa mýliť.

Raz po preflámovanej noci sa slord pýta svojho služobníka Ďura: „Ďuro, povedzte mi, má náš záchod dvojkrídlové dvere?“. „Nie, pane.“ „Dofrasa, tak potom som včera použil skriňu.“

Storočného slovenského slorda sa pýtajú na jeho záľuby. „Ženy a poľovačky.“ „A na čo najradšej poľujete?“ „No predsa na ženy.“

Starý lord príde neskoro večer domov. Verný služobník Ďuro mu pomáha vyzliecť si kabát a pritom si potichu mrmle: „Tak čo ty starý krokodíl, už zasa si bol v bare nasávať a obchytávať mladé dievčatá, čo?“ Slord, inokedy hluchý ako poleno, naraz odpovie: „Nie, môj milý, nie. Dnes som si bol kúpiť naslúchací strojček.“

Ani tá najväčšia kopa poloprávd nikdy nedá celú pravdu.

Často je lepšie nič nevedieť a vždy je rozumnejšie nič nehovoriť.

V určitých situáciách je nadávanie rovnako účinné ako modlitba.

Jeden hlupák skomplikuje vec natoľko, že si s ňou neporadí tisíc múdrych.

Iba dve veci sú nekonečne veľké: vesmír a ľudská hlúposť. Avšak zatiaľ sa podarilo dokázať len to druhé.

Aj hlupák vie, že používanie uší je ďaleko bezpečnejšie, ako používanie jazyka. Ale nedá mu to.