Štyria slordi pravidelne kažý štvrtok hrávajú v klube bridž. Až raz namiesto slorda Cesnacka príde jeho sluha Ďuro s odkazom: „Jeho slordstvo má dámsku návštevu. Odkazuje vám, že ak bude môcť, tak nepríde, a ak nebude môcť, tak príde.“

Starý lord príde neskoro večer domov. Verný služobník Ďuro mu pomáha vyzliecť si kabát a pritom si potichu mrmle: „Tak čo ty starý krokodíl, už zasa si bol v bare nasávať a obchytávať mladé dievčatá, čo?“ Slord, inokedy hluchý ako poleno, naraz odpovie: „Nie, môj milý, nie. Dnes som si bol kúpiť naslúchací strojček.“

Mladá slady vysvetľuje pokladníčke v banke: „Ja viem, že podpis môjho muža na šeku je trochu roztrasený, ale vôbec som netušila, že sa tak roztrasie, keď naňho namierim revolver.

Nie je isté, či je vesmír nekonečný. Isté je len to, že problémy koniec nemajú.

Keď sa vám vidí, že najhoršie máte už za sebou, ste obrátený na opačnú stranu.

Na čo človek siahne, to pokazí. A to, na čo nedosiahne, sa zo strachu pred človekom pokazí samo.

Keď si zle zapneš prvý gombík, už sa poriadne nepozapínaš.

Ak sa nepokazila vec, ktorá sa pokaziť mohla, určite by bolo bývalo lepšie, keby sa bola pokazila.

Človek neustále čaká na svoj ideál a tak strávi celý život v čakárni.