Ani absolútna hlúposť neprinesie automaticky absolútne šťastie.

Dôvod, prečo sa múdrym nepodarilo vytvoriť nič, na čo by boli hlupáci krátki, je v tom, že neustále podceňujú genialitu hlupákov.

Nie je nutné nechať sa urážať hlupákmi a klaňať sa mocným. Stačí naučiť sa prežiť o chlebe a vode.

Dve veci na tejto zemi sú všadeprítomné: vodík a ľudská hlúposť.

Získaná skúsenosť je priamo úmerná vzniknutej škode.

Človek neustále čaká na svoj ideál a tak strávi celý život v čakárni.

Problém zajtrajška: „Čo človek má z toho, že zajtra bude lepšie, keď vždy, keď sa zobudí, je ešte iba dnes...“.

Práca nie je nákazlivá choroba. To, že pracujú iní, ešte neznamená, že musíš pracovať aj ty.

Najlepšie, čo človek môže urobiť, je čakať, kým to zaňho neurobia iní.

Z každého pravidla existuje aspoň jedna výnimka. Platí to aj pre Kohnovo pravidlo zdravého rozumu: „Nad všetkým rozmýšľať!“ Niekedy totiž prílišné rozumovanie môže človeka pripraviť o rozum.

Keď je dobre, nerozoznáte príslušníka jedného národa od druhého. Až keď je zle, poznáte Slováka podľa nadávania, Čecha podľa frflania, Nemca podľa disciplíny a Žida podľa toho, že mu nikdy nie je zle, vie sa totiž vynájsť v každej situácii.

Ľudí delíme na chudobných a bohatých, múdrych a hlúpych. Mať okolo seba samých chudobných je často deprimujúce. Ale mať okolo seba len samých hlupákov, to už radšej ísť do pekla. Je to síce miesto, kde neustále horí oheň, vo vzduchu je cítiť síru a ostanú sa tam všetci tí, ktorí zhrešili – cudzoložníci, modloslužobníci, pokrytci, nadutci a nehanebnice. Ale všimnite si, že o žiadnych hlupákoch v pekle sa nikto nezmieňuje...