A čo to, pán Kohn, že vaša pani tak náhle zomrela? Čo jej bolo? Ale, ja ani sám neviem. Takto v noci ma zobudí a vraví: „Ty, Max, mne akosi nie je dobre.“ No a ja som jej povedal: „Ale, Sára, a komu je dnes dobre?!“

Posledné slová slávnych sú dobre známe – a väčšinou nudné. Zato posledné dialógy bezvýznamných sú úplne neznáme – a zaujímavé.

Narieka chorý Kohn: Cítim, že sa blíži moja posledná hodina! Sára, daj mi ešte pohár vody! Vody? Ale veď ty si vodu nikdy nemohol zniesť! No áno, ale na smrteľnej posteli sa teba pomeriť aj s úhlavným nepriateľom!

Opakujúca sa kríza je dôkazom nedbalosti a lenivosti šéfa.

Najčastejšou príčinou zlyhania šéfa je jeho neochota, resp. neschopnosť adaptovať sa na nové podmienky.

Krátke časové úseky, aj keď ich je veľký počet, sú nanič, pretože sa neustále začína od začiatku.

Hlúposť je dedičná, môžete ohlúpnuť z vlastných detí.

Aj hlupák vie, že používanie uší je ďaleko bezpečnejšie, ako používanie jazyka. Ale nedá mu to.

Hlúposť je ako rakovina - dá sa liečiť len v samom zárodku.

Na maličkostiach stroskotá nakoniec aj ten najväčší génius.

Odkladanie vylučuje nudu. Ten, kto všetko odkladá, nemá nikdy pocit, že nemá čo robiť.

Ak sa dá nejaká myšlienka realizovať po tom, ako úspešne prešla cez schvaľovaciu mašinériu, potom sa ju vôbec neoplatí realizovať.