Pravdepodobnosť, že sa niečo stane, je nepriamoúmerná tomu, nakoľko je žiaduce, aby sa tak stalo.

Najvýhodnejšia príležitosť prichádza vždy v najnevhodnejšej chvíli.

Ak sa zdá, že sa nám začína dariť, určite sme niečo prehliadli.

Na skúškach sa profesor pýta študenta práva: „Má manžel právo otvoriť list svojej manželke?“ „Právo má, ale nemá na to odvahu!“

Advokát sa ujal obhajoby klienta. Už pol hodiny ho predstavuje ako človeka poriadneho, pracovitého, čestného, skromného, priateľského atď. Klient sa nakoniec rozčúli: „Človek mu zaplatí hromadu peňazí, aby ho obhájil, a on tu celý čas vykladá o niekom úplne inom!“

Potenciálny klient sa v kancelárii pýta advokáta: „Koľko u vás stojí konzultácia?“ „Tisícku za tri otázky.“ „A nemáte pocit, že je to trochu drahé?“ „Áno, to je. A aká je vša tretia otázka?“

Ak bolo na schôdzi niečo schválené, nič to, ešte stále môžeme využiť zákony odkladania.

Ak sa dá nejaká myšlienka realizovať po tom, ako úspešne prešla cez schvaľovaciu mašinériu, potom sa ju vôbec neoplatí realizovať.

V dnešnom pretechnizovanom svete vraj existujú iba tieto dva typy ľudí: 1. Tí, ktorí rozumejú tomu, čo nemôžu riadiť. 2. Tí, ktorí riadia to, čomu nerozumejú.

Storočného slovenského slorda sa pýtajú na jeho záľuby. „Ženy a poľovačky.“ „A na čo najradšej poľujete?“ „No predsa na ženy.“

Raz po preflámovanej noci sa slord pýta svojho služobníka Ďura: „Ďuro, povedzte mi, má náš záchod dvojkrídlové dvere?“. „Nie, pane.“ „Dofrasa, tak potom som včera použil skriňu.“

Štyria slordi pravidelne kažý štvrtok hrávajú v klube bridž. Až raz namiesto slorda Cesnacka príde jeho sluha Ďuro s odkazom: „Jeho slordstvo má dámsku návštevu. Odkazuje vám, že ak bude môcť, tak nepríde, a ak nebude môcť, tak príde.“