Murphy radí
Život treba žiť
Aké je smutné utešovať sa myšlienkou, že iní sú na tom horšie (Wilde)
Všetko na svete má, zrejme kvôli zachovaniu rovnováhy, svoj protiklad. Ku hmote dnes máme antihmotu, k peniazom dieru vo vrecku, k ilúziám hrču na hlave, no a k dôvtipu máme ľudskú závisť...
Pri nádhernom mauzóleu Rotschildovcov na frankfurtskom cintoríne sa zastaví chudobný Kohn. Dlho stavbu bez slova obdivuje. Potom si potichu pre seba závistlivo povzdychne: „Tí si ale žijú!“
(Zrnká úsmevu)
Politika a politici
Dvaja najhorúcejší kandidáti na zápis do knihy ohrozených druhov sú čestný politik a dobrý lupič.
V politike ide väčšinou o voľbu medzi dvoma omylmi. V tých ostatných prípadoch je na výber ešte aj tretí omyl.
Maliari a politici dokážu najrýchlejšie meniť farby.
(Murphyho zákony - úplné znenie s komentárom)
Kde končí pozemská púť
Na to, že v živote nič nie je zadarmo, si už človek zvykol. Ale na to, že bez peňazí nemôže človek ani zomrieť, si budeme musieť ešte len zvykať.
V živote existujú len dve istoty: to, že človek raz zomrie, a to, že dokiaľ nezomrie, musí platiť dane. Aj keď o tom všetci vedia, každý sa tomu bráni – smrti aj plateniu.
Pán Winterstein stretne pohrebný sprievod. Zastane a naraz vidí, že za pohrebným vozom kráča Kohn. Nenápadne sa k nemu pridá a šeptom sa pýta: - Čože Kohn? Manželka? – Nie, svokra, - informuje Kohn. Winterstein pokýva uznanlio hlavou: - Svokra? No – tiež dobré!
(Zrnká úsmevu)
Žiadna hlava nie je dokonalá
Situácia je vždy taká zlá, ako sa zdá. Ale nedá sa na to spoľahnúť.
S priateľmi možno piť pivo, hrať karty, ale nie vládnuť.
Ak poznáš rozdiel medzi dobrou a zlou radou, nepotrebuješ rady.
(Murphyho zákony – novela pre XXI. storočie)