Krátke časové úseky, aj keď ich je veľký počet, sú nanič, pretože sa neustále začína od začiatku.

Čas sa nedá skladovať - včerajší čas je nenávratne za horami a už nikdy sa nevráti. Najhoršie však je, že všetko chce svoj čas.

Ak sa zistí, že ľudia schôdzujú viac ako štvrtinu pracovného času, je to príznakom toho, že ide o organizáciu, v ktorej sa schôdzovanie stalo cieľom.

Človek tým, že sa narodí, sa automaticky stáva hráčom v hre o život bez nádeje na víťazstvo či aspoň remízu.

Občas treba veciam trochu pomôcť a postrčiť ich, aby sa kazili rýchlejšie.

Pred začiatkom hry sa vždy zdá, že je tu šanca na víťazstvo. Buďme radi, že je tomu tak a nie naopak.

Moc sa dá skôr udržať rozvážnymi ako prísnymi rozhodnutiami.

Hnev bráni duchu poznať pravdu.

Tak ako vlna, ktorá sa preliala pomimo, sa znova nevráti, ani hodina, ktorá sa minula.

Prebieha zákopová vojna. Priateľský vojak Kohn každé ráno vystrčí zo zákopu na palici svoju prilbu a nepriateľský vojak zo zákopu naproti do nej celý deň strieľa. Aj dnes Kohn vystrčí prilbu – a nič – streľba žiadna. – Hej, prečo nestrieľaš – kričí na nepriateľa vojak Kohn. – Minuli sa mi náboje, - kričí naspäť nepriateľský vojak. – Predám za dolár kus. Ak vezmeš celú tisícku, dám ti päť percent zľavu, - ponúka vojak Kohn.

Stretli sa dvaja židia v zákopoch a začali si rozprávať, ako sa dostali na vojnu. Vyšlo najavo, že sa obaja dali na vojnu dobrovoľne. Ja som slobodný, nikoho nemám, vojna sa mi páči... A tak som teda tu. A čo ty? – Čo ti budem rozprávať? Ja som ženatý a mám rád svätý pokoj, tak som tu.

Poznanie je poklad, ale kľúčom k nemu je prax. (Fuller)