Murphy radí
Hlúposti sa medze nekladú
Starého osla neprerobíš. Ani mladého somára neprerobíš. Napriek tomu sa každý každého snaží preinačiť na svoj obraz.
Aj malá vec môže byť príčinou veľkej katastrofy. Opatrnosti preto nikdy nie je nazvyš - hlavne vtedy nie, ak má človek dobré miesto.
Nikto nemôže mať všetko odrazu - aj krásu aj rozum.
(Murphyho zákony v bájkach)
Murphy o láske
Neskoro doručená informácia môže byť príčinou rozvodu.
Stredný vek je doba medzi časom, keď nevieš ako, a časom, keď už nemôžeš.
sť kvôli láske na kraj sveta vám ešte nezaručí, že tam budete mať od nej pokoj.
(Murphyho zákony – novela pre XXI. storočie)
Človek a byrokracia
Keď byrokrat urobí chybu, bude ju opakovať dovtedy, kým sa z nej nestane pravidlo.
Byrokratovým zámkom je jeho písací stôl a miesto na parkovisku.
Dve tretiny zemského povrchu boli pokryté vodou, zvyšok úradmi. Plocha zaliata vodou sa ale neustále zmenšuje.
(Murphyho zákony - úplné znenie s komentárom)
Veci sa kazia
Zdravím susedko, kam máte tak naponáhlo? – žoviálne sa pýta sused suseda. Ale, žena ma vydurila s deťmi púšťať šarkana. A kam sa chystáte vy? Ja idem na stanicu čakať šarkana. čakať Príde k nám svokra.
Čo majú spoločné ojazdené auto a vlastná manželka? Oboje spoľahlivo slúži, ale v spoločnosti sa s tým človek radšej nechváli...
Nezamestnaný otec piatich detí dá posledné peniaze jasnovidke, aby mu vyveštila, aká budúcnosť ho čaká. Jasnovidka začne: Ste otcom troch detí... Nie troch, piatich – opravuje ju zákazník. To si myslíte vy.
(Murphyho zrnká II)
Kde končí pozemská púť
Kým človek chodí po matičke zemi, robí hlúposti a tára hlúposti. Keď zomrie, píšu mu zasa príbuzní hlúposti na náhrobný kameň. Možno preto, aby nebožtíka trochu pobavili.
Človek počas svojej pozemskej púte narobí svojim blízkym často starosti. A zo zotrvačnosti v tejto zábave pokračuje aj po smrti.
Pán Winterstein stretne pohrebný sprievod. Zastane a naraz vidí, že za pohrebným vozom kráča Kohn. Nenápadne sa k nemu pridá a šeptom sa pýta: - Čože Kohn? Manželka? – Nie, svokra, - informuje Kohn. Winterstein pokýva uznanlio hlavou: - Svokra? No – tiež dobré!
(Zrnká úsmevu)