Murphy radí
Život je obchod
Nie je umenie nakupovať, keď človek má peniaze. Ale kúpiť za päť prstov a šiestu dlaň dokáže len umelec.
Podnikanie a súdne spory sú ako siamské dvojčatá – jedno by bez druhého nemohlo plnohodnotne existovať. Problém je len v tom, že sa nedá súčasne aj podnikať, aj súdiť sa. Na tomto je postavený advokátsky chlebíček. A treba povedať, že je to chlebíček dosť mastný...
Vďačnosť je to, čomu sa kedysi hovorilo úzkoprofilový tovar. Napriek tomu by si človek mal pripomínať toho, komu vďačí za svoje bohatstvo. Hlavne vtedy, keď dotyčný už nie je medzi nami...
(Zrnká úsmevu)
Nebo je v nebi
A čo to, pán Kohn, že vaša pani tak náhle zomrela? Čo jej bolo? Ale, ja ani sám neviem. Takto v noci ma zobudí a vraví: „Ty, Max, mne akosi nie je dobre.“ No a ja som jej povedal: „Ale, Sára, a komu je dnes dobre?!“
Posledné slová slávnych sú dobre známe – a väčšinou nudné. Zato posledné dialógy bezvýznamných sú úplne neznáme – a zaujímavé.
Narieka chorý Kohn: Cítim, že sa blíži moja posledná hodina! Sára, daj mi ešte pohár vody! Vody? Ale veď ty si vodu nikdy nemohol zniesť! No áno, ale na smrteľnej posteli sa teba pomeriť aj s úhlavným nepriateľom!
(Zrnká úsmevu)
Kde končí pozemská púť
Kým človek chodí po matičke zemi, robí hlúposti a tára hlúposti. Keď zomrie, píšu mu zasa príbuzní hlúposti na náhrobný kameň. Možno preto, aby nebožtíka trochu pobavili.
Pán Winterstein stretne pohrebný sprievod. Zastane a naraz vidí, že za pohrebným vozom kráča Kohn. Nenápadne sa k nemu pridá a šeptom sa pýta: - Čože Kohn? Manželka? – Nie, svokra, - informuje Kohn. Winterstein pokýva uznanlio hlavou: - Svokra? No – tiež dobré!
Do staroby som sa staral, aby som dobre žil, v starobe o to, aby som dobre umrel.
(Zrnká úsmevu)