Fakt je, že posledné slovo má ten, kto najviac vykrikuje.

V dnešnom pretechnizovanom svete vraj existujú iba tieto dva typy ľudí: 1. Tí, ktorí rozumejú tomu, čo nemôžu riadiť. 2. Tí, ktorí riadia to, čomu nerozumejú.

Drobné záležitosti vezmi do rúk hneď, dôležité sa aj tak nevybavia nikdy.

Ak myslíte, nebojte sa, z inej stránky môžete byť preto ešte celkom normálny.

Ak ste stratili tvár, nič sa nedeje – môžete si vybrať masku podľa svojho výberu.

Ak ste nestihli vyskočiť, keď vám šéf povedal hop, nič sa nestalo – o chvíľu vám aj tak povie cup.

Okolnosti sa vždy usporiadajú tak, aby privodili katastrofu.

Na každý problém už existuje riešenie. Akurát nikto nevie, na ktorý problém patrí ktoré riešenie.

Človek tým, že sa narodí, sa automaticky stáva hráčom v hre o život bez nádeje na víťazstvo či aspoň remízu.

Prebieha zákopová vojna. Priateľský vojak Kohn každé ráno vystrčí zo zákopu na palici svoju prilbu a nepriateľský vojak zo zákopu naproti do nej celý deň strieľa. Aj dnes Kohn vystrčí prilbu – a nič – streľba žiadna. – Hej, prečo nestrieľaš – kričí na nepriateľa vojak Kohn. – Minuli sa mi náboje, - kričí naspäť nepriateľský vojak. – Predám za dolár kus. Ak vezmeš celú tisícku, dám ti päť percent zľavu, - ponúka vojak Kohn.

Stretli sa dvaja židia v zákopoch a začali si rozprávať, ako sa dostali na vojnu. Vyšlo najavo, že sa obaja dali na vojnu dobrovoľne. Ja som slobodný, nikoho nemám, vojna sa mi páči... A tak som teda tu. A čo ty? – Čo ti budem rozprávať? Ja som ženatý a mám rád svätý pokoj, tak som tu.

Zo štatistiky vyplýva, že najčastejšou príčinou, pre ktorú branci nemôžu ísť na vojnu, vôbec nie je náhle úmrtie dotyčného. Podľa našich zistení s takouto diagnózou ešte nikoho neodviedli. Regrúti sa, ktovie prečo, chytajú diagnóz s oveľa nižšou šancou na úspech. Takýmito sú predovšetkým slepota a hluchota. Hluchotu neodporúčame – mohli by vás odviesť k čističom prúdových motorov. Slepota je o niečo lepšia, ale tiež to nie je bohviečo...