Pekné chvíle trvajú krátko, zlé večne.

Okamih je jediné, čo sa dá uchopiť z večnosti, a aj ten sa ihneď rozplynie.

História ľudstva je oceánom omylov, v ktorom sem - tam plávajú úbohé zvyšky rozumu.

Narieka chorý Kohn: Cítim, že sa blíži moja posledná hodina! Sára, daj mi ešte pohár vody! Vody? Ale veď ty si vodu nikdy nemohol zniesť! No áno, ale na smrteľnej posteli sa teba pomeriť aj s úhlavným nepriateľom!

Posledné slová slávnych sú dobre známe – a väčšinou nudné. Zato posledné dialógy bezvýznamných sú úplne neznáme – a zaujímavé.

A čo to, pán Kohn, že vaša pani tak náhle zomrela? Čo jej bolo? Ale, ja ani sám neviem. Takto v noci ma zobudí a vraví: „Ty, Max, mne akosi nie je dobre.“ No a ja som jej povedal: „Ale, Sára, a komu je dnes dobre?!“

Až keď stratíte, poznáte, čo ste mali. Preto je lepšie nemať, ako stratiť – kto nič nemá, nemá čo stratiť.

Ten, kto má o veci priveľa informácií, sa nerozhodne vôbec.

V dnešnom svete si každý môže demokraticky vybrať – alebo byť nespokojným boháčom, alebo byť spokojným bláznom.

Sila, ktorú nemáme pod kontrolou, začne v prvom rade pôsobiť proti nám.

Tí, ktorí sú prvý v rade, sú vždy aj prví na rane.

Nezáleží na tom, aká je skutočnosť, ale ako sa javí ostatným.