Aj malá vec môže byť príčinou veľkej katastrofy. Opatrnosti preto nikdy nie je nazvyš - hlavne vtedy nie, ak má človek dobré miesto.

Keď nemáš nič, zle je, keď máš priveľa, je ešte horšie.

Ak sa človek prestane mať na pozore, môže prísť nielen o živobytie, ale i o život.

Storočného slovenského slorda sa pýtajú na jeho záľuby. „Ženy a poľovačky.“ „A na čo najradšej poľujete?“ „No predsa na ženy.“

Starý lord príde neskoro večer domov. Verný služobník Ďuro mu pomáha vyzliecť si kabát a pritom si potichu mrmle: „Tak čo ty starý krokodíl, už zasa si bol v bare nasávať a obchytávať mladé dievčatá, čo?“ Slord, inokedy hluchý ako poleno, naraz odpovie: „Nie, môj milý, nie. Dnes som si bol kúpiť naslúchací strojček.“

Raz po preflámovanej noci sa slord pýta svojho služobníka Ďura: „Ďuro, povedzte mi, má náš záchod dvojkrídlové dvere?“. „Nie, pane.“ „Dofrasa, tak potom som včera použil skriňu.“

Človek tým, že sa narodí, sa automaticky stáva hráčom v hre o život bez nádeje na víťazstvo či aspoň remízu.

To, čo si najviac želáte, k vám nikdy nepríde. To druhé, naopak, príde samo.

Optimisti sú ľudia, ktorí veria, že nešťastie sa valí iba na pesimistov.

O čo bezpečnejšie miesto, o to rýchlejšie vás oberú.

Umenie nie je upútať na seba pozornosť, ale vyhnúť sa následkom.

Dobrého veľa nebýva, zato zlé prichádza v húfoch.