Storočného slovenského slorda sa pýtajú na jeho záľuby. „Ženy a poľovačky.“ „A na čo najradšej poľujete?“ „No predsa na ženy.“

Raz po preflámovanej noci sa slord pýta svojho služobníka Ďura: „Ďuro, povedzte mi, má náš záchod dvojkrídlové dvere?“. „Nie, pane.“ „Dofrasa, tak potom som včera použil skriňu.“

Starý lord príde neskoro večer domov. Verný služobník Ďuro mu pomáha vyzliecť si kabát a pritom si potichu mrmle: „Tak čo ty starý krokodíl, už zasa si bol v bare nasávať a obchytávať mladé dievčatá, čo?“ Slord, inokedy hluchý ako poleno, naraz odpovie: „Nie, môj milý, nie. Dnes som si bol kúpiť naslúchací strojček.“

Iba dve veci sú nekonečne veľké: vesmír a ľudská hlúposť. Avšak zatiaľ sa podarilo dokázať len to druhé.

Ani absolútna hlúposť neprinesie automaticky absolútne šťastie.

Dôvod, prečo sa múdrym nepodarilo vytvoriť nič, na čo by boli hlupáci krátki, je v tom, že neustále podceňujú genialitu hlupákov.

To, že ste dnes mali pekelnú smolu, ešte neznamená, že zajtra budete mať svätý pokoj.

Keď zistíte, kde toho druhého tlačí topánka, stúpiť mu na kurie oko už bude detskou hračkou.

Čím viac robíte, tým menej máte.

Čas je tým, čo bráni, aby sa všetko stalo ešte raz.

Raz musí prísť aj to najhoršie. A potom bude už iba zle.

Okamih je jediné, čo sa dá uchopiť z večnosti, a aj ten sa ihneď rozplynie.