Odkladanie práce nás väčšinou ochráni od vyrušovania (napr. od poverenia inými úlohami).

Odkladanie, ktoré vydrží dovtedy, kým sa úloha nestane nepotrebnou, môže celkom vylúčiť nutnosť pracovať.

Čím drahšia je realizácia plánu, tým menšia je šanca ho zastaviť - a to aj vtedy, ak dodatočne vyjde najavo, že je nepotrebný.

Každý v organizácii stúpa dovtedy po rebríčku hierarchie, kým sa nevyškriabe na post, na ktorý sa nehodí.

Ak sa vám nechce pracovať, snažte sa vzbudiť dojem, že ste sa už dostali na funkciu, na ktorú ste nevyhodný. Získate tým hneď dve výhody. Nikto sa nebude čudovať, ak niečo zbabrete. Nikto od vás nebude očakávať serióznu prácu.

Po určitom čase je každý na takom mieste, na ktoré nemá schopnosti. Na vedúce miesta sa väčšinou dostanú tí, ktorí sú na riadenie najmenej vhodní.

Čim je človeku lepšie, tým menej myslí na zadné kolieska.

Nakoniec aj z dobrého jedna človeka rozbolí brucho.

Len somár sa snaží o to, na čo nemá, bežať ako kôň.

Všetko na svete má, zrejme kvôli zachovaniu rovnováhy, svoj protiklad. Ku hmote dnes máme antihmotu, k peniazom dieru vo vrecku, k ilúziám hrču na hlave, no a k dôvtipu máme ľudskú závisť...

Zvykne sa hovoriť: „Pomôž si človeče a aj boh ti pomôže“. Tí opatrnejší ešte dodávajú „ak si to zaslúžiš“.

Pri nádhernom mauzóleu Rotschildovcov na frankfurtskom cintoríne sa zastaví chudobný Kohn. Dlho stavbu bez slova obdivuje. Potom si potichu pre seba závistlivo povzdychne: „Tí si ale žijú!“