Starý lord príde neskoro večer domov. Verný služobník Ďuro mu pomáha vyzliecť si kabát a pritom si potichu mrmle: „Tak čo ty starý krokodíl, už zasa si bol v bare nasávať a obchytávať mladé dievčatá, čo?“ Slord, inokedy hluchý ako poleno, naraz odpovie: „Nie, môj milý, nie. Dnes som si bol kúpiť naslúchací strojček.“

Raz po preflámovanej noci sa slord pýta svojho služobníka Ďura: „Ďuro, povedzte mi, má náš záchod dvojkrídlové dvere?“. „Nie, pane.“ „Dofrasa, tak potom som včera použil skriňu.“

Slovenský slord sa rozčuľuje: „A berte na vedomie, doktorko, že len čo sa postavím na nohy, nájdem si iného osobného lekára!“ „Ale prečo, vaše slordstvo_“ „Môjmu sluhovi Ďurovi ste na angínu predpísali tie isté lieky ako mne!“

Raz musí prísť aj to najhoršie. A potom bude už iba zle.

História sa opakuje. To je jediná zlá vec na histórii.

Keď si konečne nájdete svoje miesto pod slnkom, je osem večer.

Jeden hlupák skomplikuje vec natoľko, že si s ňou neporadí tisíc múdrych.

Aj hlupák vie, že používanie uší je ďaleko bezpečnejšie, ako používanie jazyka. Ale nedá mu to.

Nie je nutné nechať sa urážať hlupákmi a klaňať sa mocným. Stačí naučiť sa prežiť o chlebe a vode.

Každá historka má vždy tri strany: našu, vašu a tú pravdivú.

Čím neuveriteľnejšie niečo znie, tým vyššia je pravdepodobnosť, že tomu uveria.

Kto vraví pravdu za každých okolností, má istotu, že nezomrie na chorobu.