História ľudstva je oceánom omylov, v ktorom sem - tam plávajú úbohé zvyšky rozumu.

Čas je tým, čo bráni, aby sa všetko stalo ešte raz.

Čas je ako cirkus - vždy sa zbalí a odíde inam.

Ani tá najlepšia lesť nefunguje naveky.

Dobrého veľa nebýva, zato zlé prichádza v húfoch.

Čo nebije priamo do očí, zostane nepovšimnuté.

Ak sa zdá, že niečo nemôže dopadnúť zle, aj tak to dopadne zle.

Človek neustále čaká na svoj ideál a tak strávi celý život v čakárni.

Zajtra bude ešte horšie ako je dnes!

Pýta sa mladý študent učeného profesora Kohna na rôzne náboženské záhady a nechápe hlavne jednu vec: - Ako to, že rabín má aj deti? Veď on nerobí nič iné, len študuje, vzdeláva sa a rozjíma. – To ti môžem vysvetliť. Večer, keď študuje a je už veľmi unavený, pristúpi k nemu štyridsaťtisíc anjelov. Dvetisíc anjelov ho vezme za hlavu, dvetisíc za nohy, dvetisíc za ruky a potom ho odnesú do postele k jeho manželke. – A čo robí tých ostatných tridsaťštyritisíc anjelov? – Tí sú na to, aby ho dotiahli z postele znovu ku knihe.

S gordickým uzlom sa trápili mnohí – a nič. Až prišiel jeden, ktorý si nelámal hlavu hlúposťami a problém rozpletenia uzla zmietol zo sveta jednou ranou dobre nabrúseného meča. Zdá sa, že keby viacerí nasledovali jeho príklad, bol by život oveľa jednoduchší.

Ortodoxní veriaci nachytali nového rabína, ako sa na ulici rozpráva s krásnym mladých dievčaťom: - Takého rabína, čo má pletky s dievčatami, tu nepotrebujeme! – hovoria mu pobúrene. – Ale priatelia, - tíši ich rabín. – Je predsa lepšie rozprávať sa s dievčaťom a myslieť na Všemohúceho, ako modliť sa k Všemohúcemu a myslieť pritom na dievča!